Za inverziou na Veľký Rozsutec

Tohtoročná jeseň je teplá a tak je možností na turistiku viac než dosť. V horách už napadol prvý sneh. Nebráni však žiadnym turistickým aktivitám keďže nie je nutné sa brodiť snehom po pás. V sobotu som chcel ísť pozrieť zimný Schneeberg, ale nenašiel som parťáka. Ľudia akoby sa báli chodiť do Rakúskych hôr. Na nedeľu som zvolil iný postup. Hľadal som ľudí ochotných ísť na Veľký Rozsutec. Prekvapivo sa mi ľudia nahlásili pomerne rýchlo. Doladili sme detaily trasy, časový harmonogram a už nám ostávalo sa iba tešiť na výstup.

V nedeľu o 6stej ráno som v BA vyzdvihol Renátu, Miša a Peťa. Po ceste sme v Piešťanoch pribrali do auta ešte Mareka. Počas cesty sme mali možnosť prehodiť par slov a aspoň trochu sa spoznať. Vidíme sa totižto po prvý krát. Iba s Peťom som absolvoval pred týždňom krátku prechádzku v Malých Karpatoch.

Krátko po pól deviatej parkujem na parkovisku v Štefanovej. Veľký Rozsutec – najkrajší kopec Malej Fatry a pre mňa jeden z najkrajších na Slovensku je zahalený v hmle. Nevidno ani Poludňové skaly, ktoré sú pod ním. Krátko pred deviatou vyrážame od auta. Nemáme sa kam ponáhľať. Túra by mala trvať necelých 6 hodín, počas ktorých nastúpame niečo málo cez 1000 výškových metrov. Už pár metrov nad Štefanovou vidieť známky zimy. Väčšinou je pôda rozbahnená, ale nájdu sa aj miesta pokryté námrazou. Všetci sa tešíme na krásne inverzné počasie. Musíme však chvíľku vydržať, kým sa dostaneme nad mraky. Na moje prekvapenie tento moment prišiel rýchlo. Ešte v lese sa nám ukázal kúsok Stohu a Poludňový grúň. Dodáva nám to chuť do ďalšieho stúpania. Sme kúsok od Sedla Medziholie a Veľký Rozsutec sa nám ukazuje v plnej svojej kráse. Je to nádherný pohľad. V sedle si dáme krátke občerstvenie a viacej času venujeme nastaveniu mačiek. Pre všetkých mojich parťákov to je prvá skúsenosť s mačkami. Nastavovanie a obúvanie nás trvá trochu dlhšie. Nevadí, neponáhľame sa.

Zo sedla stúpame pomaly lesom. Viacej času som venoval parťákom a tak si musím poriadne uviazať vlastné mačky, nesedia mi dobre. Nad Pásmom lesa viacej času travíme kochaním sa prírodou a inverzným divadlom ako stúpaním samotným. Je v skutku sa načo pozerať. Cez Stohové sedlo sa prevaľujú mraky z južnej strany na severnú. Viem si predstaviť aké krásne time lapse video by z toho vzniklo – a niesom jediny.


Autor videa – B.J.R. Video

Veľký Rozsutec je zaliaty slnkom, príjemne hreje a začínam sa zamýšlať, že zhodím mačky. Sneh už je mäkký a mám pocit, že sú mi zbytočné. Tak často stojíme, že sa nestíham ani poriadne zohriať. Výhľady však stoja jednoznačne zato. Už na chodníku stretávame dosť ľudí. Očakávam plný vrchol. Na moje prekvapenie to nieje až také zlé. Máme miesto kde si môžme zložiť batohy, v kľude sa najesť, ale predovšetkým sa pokochať výhľadmi, ktoré nám Veľký Rozsutec ponúka.

Na hrebeni Nízkych Tatier sa márne snažím identifikovať Ďumbier, resp. Chopok. Ešte musím čo to doštudovať. Veľký Choč sa nedá nevidieť, a taktiež aj Babia hora je jednoznačná. Peťovi odporúčam prejsť si hrebeň Krivánskej Malej Fatry. Je to príjemná prechádzka na dva dni a mal by ju stihnúť aj v zime. Hlavný hrebeň bude určite dobre prešliapaný.

Veľký Rozsutec opúštame severnou cestou. Chceme si spraviť okruh a prejsť si aspoň Horné diery. Pri zostupe sú mačky viac než vhodné. Povrh snehovej pokrývky je dobre zmrznutý a chodník veľmi málo prešliapaný. Našťastie sa to mení hneď ako vbehneme do kosodroviny. Zostup do Sedla Medzirozsutce sa mi zdal nejaký krátky. Asi preto, že po ceste hore sme sa viacej kochali ako kráčali. Dúfal som, že stihneme vybehnúť aj na Malý Rozsutec, ale čas nás začína mierne tlačiť. Rad by som bol pri auto do zotmenia. Vyzúvame mačky a vrháme sa do Jánošíkových dier.

Úvod zostupu je bezproblémový, aj keď občas treba dať pozor na pozostatky snehu a kúsky ľadu na chodníku. Neskôr sneh úplne zmizne a iba sem tam sa objaví ľad. Nieje potrebné kvôli tomu obúvať mačky. Stačí dávať dobrý pozor kam šliapeme. Topiaci sa sneh celkom pekne naplnil koryto vodou. Sú miesta kde sa nedá prejsť suchou nohou. Po ceste sme okrem dvoch chalanov, čo nás predbiehali nikoho nestretli. Takto si predstavujem turistiku. Božský kľud a krásna príroda. Z Podždiaru nás čaká posledné stúpanie na Vrch Podždiar a záverečné klesanie do Štefanovej.

Po celej ceste sme dosť zablatení. Dôkladne poumývame topánky v potoku a už kráčame k autu. Okrem blata majú niektorí aj potrhané nohavice. S mačkami sa chodí o čosi ťažšie, ale pre nás všetkých to bol krásny zážitok. Na výhľady, ktoré nám ponúkol Veľký Rozsutec budeme ešte minimálne pár dní spomínať. Celý okruh sme zvládli za zhruba 7 hodín a to sme na vrchole strávili 30 minút. Ak by sme sa o čosi menej zdržiavali fotením pri výstupe, určite by sme stihli aj Malý Rozsutec. Ale je to jedno. Aj tak sa chcem vrátiť túto zimu na hrebeň Krivánskej Malej Fatry a určite nevynechám žiadny vrchol – ani Malý a ani Veľký Rozsutec.

Autor fotografií Renáta Ďurďová.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.