Wildspitze – druhý najvyšší vrch Rakúska

Po včerajšom výstupe na Similaun a pomerne náročnom dni dnes meníme mierne program. Pôvodný plán bol podobne náročný prechod. Dáme si iba ľahký 4 – 5 hodinový presun na chatu Breslauer Hütte (2 844 m), ktorá je východiskový bod na Wildspitze (3 770 m). Treba ušetriť energiu na zajtrajší výstup a vrchol tohto výletu.

Presúvame sa prakticky po rovine. Jediné výraznejšie stúpanie je hneď za chatou Hochjoch Hospiz, kde sme spali. Hneď, ako naberieme výšku, je to takmer dokonalá rovina. V polovici cesty máme ešte chatu Vernagthütte, ale je potrebné ku nej stúpať pár metrov a následne klesnúť tou istou cestou na pôvodný chodník. Uvidíme, či tam vôbec pôjdeme.

Kým nezájdeme do bočného údolia, v ktorom sa nachádza Vernagthütte, stále sa obzerám za seba. Kdesi v diaľke na konci údolia, z ktorého tečie veľká ľadovcová rieka, sa nachádza Weisskugel (3 736 m) – tretí najvyšší vrch Rakúska. Snažil som sa ho vtesnať aj do tohto programu, ale bohužiaľ, časovo by sme to nestihli. Hlavne z tejto strany údolia nevedie hore žiadna oficiálna cesta, a tak sa naň budem musieť vybrať z talianskej strany.

Pod Vernagthütte sa rozhodujem, že hore nejdem. Som lenivý a nechce sa mi stúpať zbytočné metre, aj keď to skutočne nie je vysoko. Ja s Luckou pokračujeme rovno na Breslauer Hütte. Vlado s Renatou idú na Vernagthütte. Dnes nemusíme ísť spolu, tak sa bez problémov delíme.

Cesta údolím ponúka krásne výhľady. V diaľke pred nami sa ukazuje Vent a lesná cesta, ktorou sme v utorok začínali našu turistickú dovolenku. Prejdeme okolo čarovného plieska s množstvom mužíkov a už vidíme aj cieľ dnešného putovania. Predovšetkým sa však začína ukazovať aj Wildspitze, hlavný cieľ celého výletu.

Pohľad na Wildspitze je skutočne úchvatný a veľmi sa teším na zajtrajší výstup. Porovnávam mapu s tým, čo vidím a odhadujem, kadiaľ asi pôjdeme na vrchol. Dolina, ktorou budeme stúpať, je jasná. Snažím sa určiť, z ktorého sedla sa dostaneme na ľadovec. Vyzerá to tak, že je skryté za jedným z bočným hrebeňov. Nechám sa prekvapiť.

Na Breslauer Hütte je to skutočne kúsok. Celú trasu sme zvládli za necelých 5 hodín. Na zvyšok dňa je naplánovaný oddych a zbieranie energie na nasledujúci deň. Po obede si idem na chvíľku zdriemnuť. Vonku je chladno a nechce sa mi tam veľmi sedieť. Večer sedíme všetci spolu a dohaduje podrobnosti zajtrajšieho dňa.

Odchod na Wildspitze je naplánovaný na 6:00 ráno. Štyri hodiny by nám mali stačiť na výstup na vrchol a približne za tri hodiny by sme mali byť dole. Reálne odchádzame o 6:30. Sme niekde v strede „kolóny“ ľudí smerujúcich na vrchol. Je zamračené, oblačnosť zakrýva náš dnešný cieľ. Verím, že sa to vylepší, kým prídeme hore.

Dolinou sa ide bez problémov. Výšku sme nabrali trochu za chatou, ale inak je stúpanie veľmi mierne. Prejdeme okolo plesa a musíme prekročiť zopár horských bystrín, ktoré sa tvoria z topiaceho sa snehu, aj keď sú teraz ráno ešte zamrznuté. S pribúdajúcou výškou pribúdajú aj snehové polia, ktoré treba prekročiť. Našťastie sú dobre zamrznuté, a tak sa nám nohy nezabárajú hlboko. Po ceste naspäť to určite také pohodlné nebude.

Na konci doliny je už jasné kadiaľ vedie záverečné stúpanie, a do ktorého sedla sa potrebujeme dostať. Je čas vytiahnuť cepíny a obuť mačky. Snehové pole, ktorým stúpame, je postupne strmšie a strmšie. Všetko pekne drží po kope a ide sa veľmi dobre. V záverečnom úseku je to už takmer kolmé. Snehové pole je nahradené ferratou. Cesta je dobre odistená. Iba v jednom mieste sa lano stráca pod snehom.

Dorazili sme do sedla Mitterkarjoch (3 470 m). Na vrchol pokračuje cesta po ľadovci a 300 výškových metrov. Je čas natiahnuť sedáky (pre pocit bezpečia by sa hodili aj na ferrate) a naviazať sa do lanového družstva. V sedle sa nám otvárajú krásne výhľady na opačnú stranu. Zaujala nás vrcholová stanica v tvare ufo na protiľahlom Hinterer Brunnenkogel (3 440 m).

Stúpanie po ľadovci je bezproblémové a iba v niektorých úsekoch pomerne strmé. Po prvom takomto strmáku už máme vrchol Wildspitze priamo pred sebou. Chýba nám ešte pár metrov po ľadovci priamo na hrebeň. Odtiaľ je to už len niekoľko desiatok výškových metrov po hrebeni pokrytom snehom a skalami.

Záverečné metre sú mix snehu a skál. Spočiatku sa ide výhradne po sutine, treba prejsť zopár snehových polí a tesne pod vrcholom je to ľahké lezenie až na vrchol. Priateľku Lucku mám naviazanú na lane. Renata s Vladom sa rozhodli ísť bez lana. Stúpanie je to pomerne nenáročné, nič extra technické. Dosť nám ho však znepríjemňuje vietor, ktorý vyvoláva pocit chladu.

Na vrchole stretávame partiu chalanov z Moravy, ktorí prišli z opačnej strany. Dvaja sú hore a dvaja ešte len doliezajú. Neplánujeme sa tu zdržať dlho. Chladný vietor nás isto poženie dole pomerne rýchlo. Kocháme sa výhľadmi tak dlho ako je to len možné, urobíme zopár fotografií a začíname zostupovať dole. S pribúdajúcim množstvom ľudí sa tu aj tak nie je veľmi kde postaviť.

Cestu dole volím rovnakú ako hore. Pôvodne som plánoval urobiť okruh, ale po informáciách od chalanov z Moravy volím rovnaký zostup. Začiatok zostupu je pomalý, lebo sa striedame s turistami, ktorí to majú namierené na Wildspitze. Po prvých úvodných skalách tesne pod vrcholom je zostup už značne rýchlejší a ľahko sa dostávame na hrebeň pod vrcholom. Cez hrebeň celkom dosť prefukuje. Naviažeme sa všetci na lano a po ľadovci zostupujeme dolu.

Pri zostupe prechádzame cez veľkú trhlinu. Vedľa chodníka je vidieť hlbokú dieru, ktorá končí iba čierno tmou. Cestou na Wildspitze sme si toto miesto ani nevšimli. Pre istotu tu ani nezastavujeme a pokračujeme v zostupe do sedla pri ferrate. Na ľadovci je už príjemne teplo. Ani mačky už poriadne nedržia v tom mäkkom snehu. Cesta strmým svahom pod ferratou bude zaujímavá.

V sedle nad ferratou si dávame krátku prestávku. Vychutnávame si teplé počasie a ešte sa nám nechce lúčiť s krásnymi výhľadmi na okolité štíty. Wildspitze síce nevidieť, ale na kráse okolitých hôr to nič nemení. Sem-tam počuť, ako z neďalekých vrchov padajú kamene. V bielom snehu je jasne vidieť miesta ich najčastejšieho dopadu.

Ferratou zostupujeme s provizórnym istením. Verím, že ho nikto nebude potrebovať, ale je lepšie mať niečo ako nič. Zostupujeme pomaly a zdá sa mi to ako večnosť. Najhorší úsek je však stále len pred nami. Pod ferratou začína veľmi strmé snehové pole. V tomto teple sa bude sneh topiť a mačky nebudú držať. Cestou dole ešte stretávame jeden pár, ktorí nám ide oproti.

Moje obavy sa pod ferratou naplnili. Sneh je mäkký a mačky tu veľmi nepomôžu. Treba zostupovať veľmi opatrne a mať dobre zaseknutý cepín. Zo začiatku je klesanie také prudké, že je bezpečnejšie sa otočiť čelom k stene a cúvať. Zopár výškových metrov mám za sebou a to najhoršie snáď tiež. Otáčam sa a začínam kráčať smerom dole.

Neviem, či to bol môj tretí alebo štvrtý krok, ale mačky neudržali a už letím dole svahom. Ide to síce fajn, ale nepáči sa mi to. Rýchlo sa otáčam na brucho, dvíham nohy a cepín tlačím pod seba. Sneh mi vyhŕňa bundu a začína ma chladiť. Cepín akosi nebrzdí, respektíve spomaľujem nie tak rýchlo ako by som si predstavoval. Zletel som odhadom necelých 10 výškových metrov, ale srdce mi bije celkom slušne. Trénoval som tento pohyb niekoľkokrát, no toto bola pre mňa premiéra naostro.

Na konci snehového poľa zhadzujeme mačky, cepín sa vracia na batoh a už nás čaká len príjemné klesanie na chatu. Verím, že za hodinu, či hodinu a pol sme dole. Z Wildspitze zostupujeme tým istým chodníkom. Mám presnú predstavu o tom, čo nás ešte čaká. Už je to v podstate iba povinné kráčanie dole pekným chodníčkom a zopár snehových polí.

Na chate si dávame oddych a riešime, čo ďalej. Pôvodný plán bol zbehnúť zajtra do Ventu a priblížiť sa k Zugstpitze, najvyššiemu vrchu Nemecka. Predpoveď počasia však mení naše plány. Zajtra zídeme dole a pôjdeme rovno do Bratislavy. Po obede si dávame len oddych na chate. Vonku sa veľmi zdržiavať nedá. Občas padne zopár dažďových kvapiek. Veľká búrka príde až v noci.

Nasledujúce ráno sa nikam neponáhľame. Na programe je iba zostup o zhruba 1 000 výškových metrov a cesta domov. Dávame si v kľude raňajky, pobalíme veci a zostupujeme. Väčšina ľudí, ktorí boli s nami na vrchole, majú namierené tiež dole. Celý zostup je pomerne rýchly a nikto sa ničím nezdržiava. Miestami urobíme zopár fotiek, prípadne venujeme posledné pohľady okolitým horám a vrchu Wildspitze. Za menej než 90 minút sme pri aute.

Za oknom auta nachádzam papierik s odkazom od kamaráta Jana. Pravdepodobne je v týchto končinách na túre. Pozná to tu veľmi dobre a pri plánovaní výstupu mi značne pomohol. Týmto sa mu chcem poďakovať.

Pri aute sa zdržíme. Kontrolujem predpoveď počasia pre Zugspitze, ale nezlepšila sa. Ideme teda domov. Všetci sa chceme prezliecť do čistých a voňavých vecí. Musíme veci znova prehádzať do batohov a rozumne ich naskladať do auta. V miestnom infocentre zisťujeme, čo zaujímavé sa v okolí nachádza, kam by sme mohli ešte zavítať.

Nakoniec ešte navštívime Ötziho dedinu a mierime domov. Cestou padajú na auto prvé kvapky dažďa. Našťastie je to len zopár kvapiek, čo nám nebráni v tom, aby sme si pozreli miesto, ako žili naši pradávny predkovia. V Ötziho múzeu strávime asi tri hodiny aj s obedom a okolo 14:00 hod. sadáme do auta smer Bratislava.

Mám za sebou prvú túru v Tirolsku a 4 dni strávené v miestnych horách sa mi nesmierne páčili. Som si istý, že sa sem niekedy v budúcnosti vrátim. Je tu množstvo krásnych kopcov, ktoré sa určite oplatí navštíviť. Zopár z nich som si vyhliadol pri výstupe na Similaun a Wildspitze – druhý najvyšší vrch Rakúska.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.