Výstup na Piz Bernina

V nedeľu na obed vyrážame zo Slovenska ja, brat Martin a kamarát Juro. Našim cieľom je Taliansko a výstup na Piz Bernina. Ráno som sa vrátil z Čiech z festivalu extrémneho metalu, takže cestu si nepamätám. V noci spíme vedľa cesty niekde v Taliansku, neviem presne kde. Chalani ma zobudili zo spánku a pýtali sa, či vybrali dobré miesto na nocľah. Zo sna som prikývol a spal ďalej na sedačke v aute. Ráno nás čaká krátka cesta do mestečka Lanzada. Odtiaľ cesta pokračuje vysoko do hôr, väčšinou vysekaná v skalných stenách, až k priehrade Bacino di Campo Moro, necelých 2000 m.n.m. Auto nechávame na parkovisku, pripravujeme batohy na pár extrémnych dní a nocí v horách a vyrážame. Otvára sa pred nami asi 4km dlhé zalesnené, neskôr skalnaté údolie. Na konci v sedle sa otvára iný svet. Ľadovce a obrovské skalné steny miznúce v oblakoch. Traverzujeme ďalších niekoľko kilometrov do sedla Passo Marinelli occidentale (3014 m.n.m.). Cestou stretávame ešte veľa ľudí po chatu pod sedlom. Za ním už ale nasleduje široký ľadovec Vedretta di Scerscen Superiore. Treba ním prejsť asi 4 km až po úpätie 300 metrovej steny. Zo začiatku postupujeme rýchlo. Neskôr je však ľadovec rozbrázdený trhlinami.

Obúvame mačky a preskakujeme ich, niektoré aj s dobrým rozbehom. Iné musíme celé obchádzať. Pri každom skoku nás fascinuje pohľad dolu do tmy s hučiacou vodou. Dosť sme sa na ľadovci zdržali a slnko pomaly zapadá. Stretávame chorvátskych horolezcov, ktorí sa vracajú od steny. Povedali, že je príliš mokrá a netrúfli si liezť. My sme to ale nechceli vzdať. Napadlo nás, že prečkáme noc v stane na ľadovci. Ale zo skalných stien stále padajú kamene, niektoré veľké ako dom. Ak by sa nám v noci niečo také skotúľalo na stan, asi by sme to už nerozchodili. A tak pokračujeme. Ľadovec je odrazu dosť strmý a trhliny sú pod snehom, navyše sa stmieva. Je potrebné liezť s cepínmi. Každú chvíľu okolo nás presviští kameň. Jurovi dokonca raz ušla noha do snehu a cez dieru sme videli len hlbokú tmu. S ťažkosťami, ale predsa, prichádzame na okraj ľadovca. Medzi ním a skalou je medzera široká na jeden skok. Dno priepaste nevidieť, zase len tma a hučiaca voda. Preskakujeme na malý výstupok na skale, na ktorý sa my traja ledva zmestíme. Stena je tu kolmá, tečie po nej voda, ale trčia z nej nejaké kramle a lanové slučky. Sú ďaleko od seba, ale aj tak začíname liezť bez istenia. Leziem tretí. Visím s ťažkým batohom za ruky na lanovej slučke a prichádza zlý pocit. Nejaká slabosť po celom dni. Asi z toho prevýšenia skoro 3000 metrov od rána. Nemôžem sa zrazu vytiahnuť a chce sa mi vracať. Po rukách mi tečie voda a uvedomujem si, že už je úplná tma. Nohy mi visia nad čiernou priepasťou a cítim sa totálne slabý. Kričím na chalanov, ale tí mi teraz nepomôžu. Kdesi v hĺbke sa mi podarilo nájsť tajné zásoby sily a vyťahujem sa. O chvíľu sedíme na skalnej rýmse a dávame si menšiu svačinu. Ďalej už je stena šikmá, občas istená reťazami. Asi o polnoci vidíme svetlo. Je to náš cieľ. Z chaty na vrchole steny nás vítajú gratulácie, keď zbadali naše čelovky. Pôvodne sme chceli spať len v stane. Taliani nám ponúkajú ubytovanie v nejakej búdke vedľa chaty. Vôbec sa nebránime, aj tak by sme už nevládali ani postaviť stan. Ráno ma bolí hlava a varíme si čaj. Keď otvoríme dvere našej búdky, oslepí nás slnečný deň a zasnežený Pizzo Zupo.

Bolesť hlavy sa stráca a prichádza eufória. Zato kríza prišla na nášho šialenca Jura. Dokonca tvrdí, že na vrchol Piz Bernina ani nepôjde. Ale prehovorili sme ho, aby to aspoň skúsil. Vystupujeme po celkom miernom hornom ľadovci, nestretávame ani žiadne trhliny. Za krátky čas stojíme pod stenami samotného vrcholu Piz Bernina. Tie už nie sú až také komplikované. Juro je už v poriadku, teraz môjho brata Martina naťahuje na vracanie. Kratší oddych to ale vyriešil. Lezieme niekoľko kratších, väčšinou šikmých skál s výškami asi 10-30 metrov. Dostávame sa na firnový hrebeň, ktorým prechádzame na ostrý skalný hrebeň. Vlastne čakáme na jeho začiatku.

Uprostred neho objíma kameň nejaká žena a vrieska od strachu. Medzi výkrikmi sa nám ospravedlňuje, že nás zdržuje. My ju ukľudňujeme, že je to v poriadku a čakáme, kým ju jej parťáci neprevedú na druhú stranu. O chvíľu už stojíme na vrchole a kocháme sa pohľadmi na okolité štíty a ľadovcové údolia.

Výstup na Piz Bernina teda dopadol úspešne. Juro nám oznamuje pozitívnu informáciu, že smrťou končia väčšinou zostupy. A tak začíname zliezať. Firnovým hrebeňom sa dostávame na okraj vrcholových stien a tie zlaňujeme. Neskôr stojíme na strmom zasneženom okraji horného ľadovca. Schádzame nižšie, kde nájdeme rovnejšie miesto na utáborenie. Využívame naše skúsenosti zo slovenských hôr a zasneženým ľadovcom sa rútime po zadkoch…

Slnko zapadá a náš tábor leží na okraji vysokých stien vo výške okolo 3700 m.n.m. Večeriame pri pohľade na červené oblaky ožiarené zapadajúcim slnkom. Chalani spia pod holým nebom. Ja mám len tenký letný spacák a staviam si preto stan. Neviem, či pomohol, ráno som bol aj tak stuhnutý na kosť. Ráno nás budí zviera, ktoré nám pripomína vlka. Opatrne sa k nám snaží priblížiť, aby pooňuchával zbytky večere. Je to pes z chaty, ktorá je asi 200m pod nami.

Rýchlo sa obúvame a bežíme hľadať vhodné miesto na pozorovanie východu slnka. Po ľadovci vychádzajú prvé skupiny smerujúce z chaty na vrchol. Aj keď tu to nie je potrebné, všetci sú naviazaní a ukážkovo vyzbrojení na prechod ľadovcom. Cestu im pretína náš zaostávajúci Juro, ešte neprebudený a s rukami vo vreckách, snažiaci sa nájsť nás dvoch. Nemôžu sa na neho vynadívať, také zjavenie by tu ani vo sne nečakali. Nakoniec všetci traja pozorujeme východ slnka. Mal som pocit, že vidím celú Európu.

Neskôr balíme batohy a schádzame ku chate na okraji steny. Začína obávaný zostup, po nočnom lezení máme všetci traja pred týmto úsekom obrovský rešpekt. Za svetla to ale tak kriticky nevyzerá. Ťažšie úseky zlaňujeme.

Na jednej skalnej rýmse počujeme z výšky krik nejakých lezcov, ktorí na nás spustili kameň. Úspešne sa uhýbame. Posledný úsek sa nám tiež podarilo úspešne prekonať, zlanili sme ho bez problémov. A už stojíme na spodnom ľadovci nad hučiacou okrajovou trhlinou, nad ktorou som v tú noc visel z posledných síl za ruky. Ešte nás čaká zostup strmým svahom ľadovca. Postupujeme opatrne pomedzi letiace kamienky. Nakoniec stojíme dolu na miernejšom teréne. Až na pár odretých prstov všetko dopadlo v poriadku. Preskakujeme trhliny a vraciame sa do civilizácie.
Keď vidím prvé kvety, mám pocit, že sa vraciame z iného sveta. Zo sveta kameňa a ľadu, kde smrť čaká na každom kroku. Takéto dobrodružstvo dá človeku nový pohľad na život. Koľko ľudí v civilizovanom svete si úprimne povie: „Som šťastný, že žijem.“???

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *