Výstup na Hoher Sonnblick v hmle

Už dlho som pozeral po tomto kopci a veľmi som chcel naň vyliezť. Najviac som ho obdivoval počas túry na Schareck s chalanmi, ale to už je pár rokov dozadu. Na štvrtkovej túre na Myrafälle a Steinwandklamm sme časti posádky sľúbili, že ich zoberieme na túru aj cez víkend.

Obzerali sme počasie kade-tade po Alpách a Slovinsku, a nakoniec padlo rozhodnutie, že v tejto časti Álp je asi najlepšia aktuálna predpoveď, a tak sa vyberieme týmto smerom. Tradične v piatok po práci sadáme do auta a tentokrát ideme po A1 smerom na Salzburg do údolia Rauris.

V údolí máme zabezpečené ubytovanie, kde prespíme. Ráno si dávame raňajky až o 8:00 hod., ale to vôbec nevadí, keďže máme v pláne spať hore na Hoher Sonnblicku v chate Zittelhaus. Bohužiaľ, ako to býva, predpoveď sa občas pomýli. V tomto prípade je to o dosť horšie. Miesto polooblačna až polojasna nie je vidieť nič a hory sú kompletne ukryté v mrakoch. Zatiaľ nám to nevadí, ale snáď sa to v priebehu dňa zlepší.

Po raňajkách sadáme do auta a presúvame sa údolím čo najďalej až na koniec platenej cesty – za vjazd a 4 osoby sme platili 9 €. Autom sme sa bohužiaľ nedostali až na koniec údolia do Kolm Saigurn, a tak odhadom posledné 2 kilometre musíme odpeškovať. Väčšinu prevýšenia sme dali autom, takže to nie je až taká tragédia a prejdeme to za menej ako 30 minút.

Bez zastávky pokračujeme rovno hore k chate Neubauhaus (2175 m n. m.), ktorá sa nachádza zhruba 550 výškových metrov nad nami. Chodník naberá výšku rýchlo, a tak sa nám čoskoro otvárajú výhľady do údolia. Kopce stále kvôli nízkej oblačnosti nevidíme. Prechádzame okolo pekného vodopádu, ktorý je plný vody. Stúpanie naberá na intenzite, preto potrebujem zastaviť a nadýchať sa čoraz častejšie. Po necelých dvoch hodinách sme na chate, kde si oddýchneme a naberieme silu na ďalšiu etapu.

Nasledujúci úsek je 600 výškových metrov a dovedie nás k Rojacherhütte (2718 m n. m.). Som celkom zvedavý, ako sa povedie dvom členom nášho družstva, keďže ani jeden z nich ešte nevystúpil na trojtisícovku. Zo začiatku je stúpanie príjemné, nič náročné po úbočí lúk. Z výhľadov už nemáme absolútne nič a kráčame zahalený v hmle. Po pár zákrutách a stúpaní prekročíme jedno snehové pole a pokračujeme ďalej.

Pri druhom snehovom poli strácame chodník, a tak trošku blúdime a hľadáme cestu. Zapínam GPS na telefóne a čoskoro sa dostávame na správnu cestu. Vďaka za moderné technológie. Stúpanie ide šikmo hore, je nutné byť na snehovom poli opatrný. Nasleduje ďalší úsek po skalách a snehové pole priamo hore. Je pomerne strmé, ale sú v ňom urobené pohodlné schodíky. Hneď, ako ho prejdeme sme na chate.

Tu treba povedať, že Rojacherhütte nie je taká tradičná rakúska chata. Je to mini chatička, ale na zahriatie postačí. Bol tam aj chatár, ktorý nám spravil teplú polievku. Takže sme sa pred poslednou etapou posilnili a mohli sme sa vydať na posledný úsek.

Na Zittelhaus (3106 m n. m.) nám chýba cca 450 výškových metrov. Čiže máme nastúpať najmenšiu porciu výškových metrov, ale zato v najnáročnejšom a exponovanom teréne priamo po hrebeni. Nad chatou sa čoskoro dostaneme na hrebeň, po ktorom pôjdeme až na chatu. Počasie sa stále neumúdrilo, preto máme namiesto pekných výhľadov len hmlu a ledva vidíme pár metrov pred seba.

Ja a kamoš stúpame veľmi pomaly, ide sa nám o čosi horšie. Baby skáču po skalách ako srny a strácajú sa nám vpredu kdesi v hmle. My sa šuchceme a prestávky máme každých pár minút. Dobieha nás množstvo turistov, ale nevadí nám to. Stále máme množstvo času.

Na pár sekúnd sa sem-tam mraky rozostúpia a môžeme čosi vidieť, ale celkovo je to s viditeľnosťou bieda. Takto som si to rozhodne nepredstavoval. Terén sa pomaly vyrovnáva, čo je jasným znamením že sme hore. Ešte pár krokov po rovine, posledné výškové metre a sme na chate. Sme tu asi o 30 minút neskôr ako baby. Veľmi dobre to zvládli, celá túra aj s prestávkami trvala zhruba 7 – 8 hodín. A to sme na chatách posedeli skutočne, že dlho.

Na chate sa zložíme, dáme niečo teplé do žalúdka a ideme sa pri chatárskej čučoriedkovici modliť za lepšie počasie. V nedeľu máme ísť cez Hocharn späť dole do údolia. Ak sa počasie nezlepší, tak to význam nemá a pôjdeme rovno dole.

V nedeľu je počasie rovnako biedne. Ešte si s chatárom potvrdím, že najľahšia cesta dole je tá, ktorou sme prišli a zostupujeme. K autu sme to zbehli za cca 5 hodín aj s prestávkou na obed na chate Neubauhaus. Veľmi som hrdí na všetkých, že sme v pohode zvládli výstup na Hoher Sonnblick. Ale kvôli počasiu sa sem budem musieť ešte niekedy vrátiť, aby som si mohol spolu s manželkou užiť výhľady na túto časť Vysokých Taur. Pevne verím, že ešte nejakú zaujímavú túru zvládneme tento rok, ale počasie zatiaľ jasne bojuje proti nám.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *