Vysoké Tatry – Jastrabia veža

Slovenské hory sú naozaj veľmi krásne, sú klenotom našej malej krajiny. Ja osobne ich mám veľmi málo pochodené, čo mi je trochu ľúto. Väčšinou chodíme s manželom do Álp. Tentokrát sa však naskytla skvelá príležitosť zavítať do Vysokých Tatier. Cez víkend sa konal na Chate pri Zelenom plese zraz VHT, tak sme sa pridali tiež.

Hlavným cieľom zrazu bolo prejsť neznačeným chodníkom na niektorý z okolitých vrchov. Nakoľko sa predpoveď počasia na víkend stále menila, dohodli sme sa, že si náš cieľ určíme operatívne za pochodu. V piatok okolo 19:00 hod. sme dorazili na Chatu pod Zeleným plesom a na ďalší deň sme si dali skorí budíček.

Počas raňajok začalo trochu poprchávať, tak sme čakali, kým sa počasie trochu ustáli. A keďže vyrážame z chaty, jednotlivé túry sa dajú zvládnuť s rozumným príchodom späť. O 8:30 hod. sme začali stúpať po kamenistom chodníku. Prešli sme popri Červenom a Belasom plese, až sme sa dostali k bodu, kde sme mali rozhodnúť.

Na výber sme mali z dvoch variantov. Ak sa počasie zlepší, pôjdeme neznačeným chodníkom na Jastrabiu vežu a ak nie, pôjdeme značeným chodníkom na Jahňací štít. Počasie sa trochu umúdrilo a tak bolo rozhodnuté. Skúsený inštruktor Janko nás priviedol rovno k nástupu na skalnú stenu.

Ešte dodám, že v našej skupine boli dvaja inštruktori a my ostatní máme všetci spravený kurz základov VHT. Veľmi dôležité sú aj skúsenosti a znalosti z podobných terénov. Teda, ak sa chceš venovať vysokohorskej turistike, ktorá zahŕňa aj aké-také lezenie, pojmy ako napr. prúsik, či zlaňovanie ti nemôžu byť cudzie a musíš ich vedieť pohotovo používať aj v praxi!

Skaly boli trochu vlhké, preto inštruktori kvôli bezpečnosti natiahli lano, na ktoré sme sa prúsikmi naviazali. O niečo neskôr kúsok pod nami začala liezť aj ďalšia skupina. Lezenie to nie je náročné, pri mokrej skale také II UIAA. Pár metrov nad nami schádzala trojčlenná skupinka, v ktorej ma zaujal starší pán s barlami v batohu. Má môj obdiv a v jeho rokoch chcem byť tiež taká aktívna. 

Ešte zopár výškových metrov a sme na vrchole. Víta nás už socha Madony, ale počasie teda nie. Začalo sa zaťahovať a tak sme sa hneď aj otáčali späť. Navyše nás tlačila ďalšia nedočkavá skupina a hore toho miesta veľa nie je. Kúsok nižšie sme si našli miestečko v závetrí akurát vhodné na obed. Výhľady sme si takmer neužili, mraky sa valili jedna radosť.

Nedočkavá skupina z vrcholu začala schádzať, tak sme ešte chvíľu posedeli, aby sme sa nekrižovali a potom sme sa pobrali dole aj my. Pri zliezaní sme ich však ešte chytili, tak sme museli čakať, aby sme na nich náhodou nezhodili nejaké kamene. Čakanie však bolo zdĺhavé. Asi sa tam dole niečo nedarilo a my sme poriadne vychladli. Nevadí, hlavne, že každý zliezol bezpečne dole. Už nám zostáva len bezpečne dôjsť na chatu.

Chodníkom tiahnucim sa popod skaly sme prešli dosť rýchlo. Istota je istota, ak sa dá, treba sa prípadným padajúcim kameňom vyhnúť. Od Belasého plesa sme sa už neponáhľali. Pri kľudnom tempe sme si vypočuli poučné príbehy a cenné rady inštruktora Janka. O 14:45 hod. sme boli pri chate. A s čím by sa dal zabiť čas? Pri kartách sme ho stráviť nechceli. Pár metrov od chaty je cvičná skala, tak sme sa išli zabávať s laňovaním.

V nedeľu ráno počasie rozhodlo, že nás už ďalšiu túru nepustí. Padali drobné krúpy, najvyšší čas opustiť chatu a krásne slovenské hory. Aby sme si schádzanie trochu spestrili, časť skupinky sme sa vybrali cez chatu Plesnivec dole do Tatranskej kotliny. Tam nás už druhá časť skupiny čakala, naložili sme sa do áut a „hurá“ do Bratislavy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *