Víkend v Taliansku – Bivak Lucu Vuericha (2. časť)

Takže 1. časť článku máte úspešne za sebou a ak nie vráťte sa k článku Víkend v Taliansku – Bivak Lucu Vuericha (1. časť). V tomto článku pokračujeme v našej výprave.

Ako ste sa dočítali strávili sme nádherný večer v bivaku Lucu Vuericha. Po západe slnka všetci zaliezli do postelí a to z troch dôvodov – boli sme unavení, nemali sme čo po tme robiť a ten najdôležitejší dôvod, všetci chceli vstať a vidieť východ slnka.

Nedeľa pre nás začala o 5:30 ráno. Vonku je ešte stále tma, horizont však už začala lemovať oranžová. To mohlo znamenať len jedno, onedlho tu máme slnko. O pár minút sa začalo neskutočné prírodné divadlo. Už sme rozoznávali aj okolité skaly. Prvé lúče sa dotkli mojej tváre, no vonku bola ešte stále zima. Na základe zamrznutých okolitých kaluží vody možno usúdiť, že v noci mohlo byť okolo nuly (32 ˚F).

Onedlho som teplotu ani neregistroval. Neskutočná prírodná scenéria, ktorá sa mi naskytla ma zaliala pocitom šťastia, na nič iné priestor nebol. Neopísateľná krása. Celé osadenstvo bivaku pozorovalo toto divadlo takmer dve hodiny.

Neskôr prišli na rad raňajky, balenie vecí a príprava na zostup z bivaku na parkovisko. Počas zostupu chceme s Martinom ešte zdolať Terra Rossu, čo by nám nemalo zabrať viac než hodinu a zároveň to bude príjemná zmena opäť stúpať po dlhom zostupe.

Rozlúčili sme sa s osadenstvom bivaku a začali zostupovať. Približne po hodine zostupu sme sa dostali k pasáži, kde sa zostup skomplikoval. Išlo o klasickú ferratu (obtiažnosť asi B/C), ale zostupovanie po ferrate je vždy náročnejšie ako jej výstup. Ferrata bola rozdelená na viac častí a samozrejme že sme jednu z jej častí minuli. Z hora ju nebolo vidieť. Po chvíli sme však dorazili do sedla a sety sme mohli zložiť. Posledný krát sme sa mohli pozrieť na kamzíky, ktoré vôbec neboli bojazlivé a takmer sme sa ich mohli dotknúť.

Teraz prechádzame popod horu, aby sme nestratili výškové metre. Na najbližšej križovatke ciest sme sa vybrali vpravo a smerovali k Cima di Terra Rossa (vrchol Terra Rossy). Je dobré zas po dlhom zostupe stúpať. Do 30 minút sme boli na vrchole. Keďže som si spravil poctivo domácu úlohu, mohli sme na vrchole hľadať ďalšiu kešku. Chvíľu nám to síce trvalo, ale našla sa. Opatrne na vrchole sú dve kešky, avšak len jedna je pravá.

Po pár minútach sme začalo zostupovať, nakoľko sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. Nejde len o to dostať sa na parkovisko, potrebujeme sa totižto ešte bezpečne dostať domov. Keď sme konečne nabehli na správnu cestu k parkovisku, stretli sme zvyšok nášho tímu. Zostupovali sme potom už spolu. Na ceste dolu sme pochopiteľne preberali naše víkendové zážitky a naše ďalšie ciele.

Po troch hodinách bol čas na pravé talianske cestoviny v Rifugio Gazomo di Brazza. Nešlo síce o najlepšie špagety na svete, ale pri pohľade na okolie mi to pri jedení bolo jedno. Naposledy sme sa pohľadom rozlúčili s víkendovou hrebeňovkou a vychutnávali posledné momenty výletu. Teraz sa už len dostať k autu, 15-minútová prechádzka a treba vyraziť na cesty. Posledný krát som sa pozrel ešte na bivak Lucu Vuericha a už som pripravený odísť.

Víkend v Taliansku bol jedným z mojich najkrajších turistík v roku 2014. Dúfam, že rok 2015 bude minimálne taký dobrý ako bol tento.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.