Triglav – po dlhej dobe na horách

Na Triglav som vždy chcela ísť, pretože je to najvyšší vrch Slovinska a aj samotných Júlskych Álp. A keďže ma vysoké kopca lákajú, nebolo o čom premýšľať. S priateľom sme pozreli počasie na víkend a bolo rozhodnuté.

V piatok po práci sme vyrazili k talianskemu jazeru Lago del Predil. Prečo práve tam? Pretože v Taliansku sú ľudia zhovievaví a väčšinou nemajú problém so stanujúcimi turistami. Samozrejme, treba zanechať prírodu v pôvodnom stave. A prečo práve jazero Lago del Predil? Pretože je dobrým východiskovým bodom, je vyhovujúcim miestom na prespanie a ako bonus sa môžete priamo z „pláže“ kochať západom a východom slnka.

Sobotňajší deň nám začína skoro ráno, budíme sa niečo pred šiestou. Po raňajkách v krásnej prírode sadáme do auta a mierime do údolia Krma. Úvodný úsek sa tiahne lesom. Osobne mám lesy rada len keď sa ide na hríby. Keď sa jedná o turistiku, preferujem výhľady a kráčanie lesom ma po krátkom čase prestane baviť. Našťastie to netrvalo dlho a už sme boli na planine. Tu začínal vŕzgať pod nohami aj sneh. Čím vyššie sme kráčali, tým ho bolo viac.

Chodníky neboli poriadne prechodené, trochu sme poblúdili. Prechádzať cez snehom prikrytú kosodrevinu veru nebol najlepší nápad. Okolo obeda sme sa dostali k pastierskej chate Planika Zgornja Krma, ktorá bola zatvorená. Sprístupnený bol len winterraum. To nám však vôbec neprekážalo. Využili sme príjemnú terasu na dobitie energie a pokračovali sme ďalej v našej ceste. Pozvoľné stúpanie sa striedalo so strminami.

Až okolo jednej sme reálne zbadali, kam vlastne ideme a čo všetko nás ešte čaká. Na prvý pohľad sa zdalo, že dôjsť k chate Triglavski dom na Kredarici to bude už len kúsok. Opak bol však pravdou. Najprv sme sa museli prebrodiť strmým úsekom hore. Sneh bol mäkký, prebáral sa, snežnice sme kvôli ťažkým batohom už nebrali. Asi po dvojhodinovom brodení sa v snehu sme konečne vyšli k chate. To bola úľava.

Keďže bol apríl, chatárske služby boli obmedzené. Ale navarené bolo. Mohli sme si vybrať medzi hustou polievkou a klobásou. Kúrilo sa len vo veľkej jedálni. Preto je potrebné vziať si so sebou aj spacák. Deky by v tej zime nezohriali dostatočne. Chatár bol ešte milý a dal nám „VIP“ izbu s „manželskou“ posteľou.

Budík máme nastavený na 5:00 hod.. Keď som zbadala z okna tú ohromnú inverziu, hneď som vyskočila zo spacáku. V kombinácii s východom slnka to bolo čarovný obraz. Naraňajkovali sme sa, do batohov sme vzali len potrebné veci a vyrazili sme zdolať náš víkendový vrchol. Po krátkom úseku sme si obuli mačky a vzali do ruky cepín. Terén bol zľadovatený a prudko stúpal. Začali sa objavovať aj oceľové laná.

Pri pohľade na ferratu, ktorá bola čiastočne pod snehom a ľadom mi začali víriť hlavou rôzne myšlienky. Dlhšie sme neboli na serióznej túre a zrazu idem na Triglav? Trochu som hundrala a vrčala na priateľa, prečo sme išli zrovna sem. Ale tento stav ma rýchlo opustil, keď som sa rozhliadla okolo seba. Ako vraví moja obľúbená veta: „Všetko je o hlave.“ Tak som si v nej upratala svoje myšlienky a hneď som si začala túru užívať.

Prechod úzkym hrebeňom z Malého Triglavu na Triglav bol veľmi zaujímavý. Inverzia stále pretrvávala, kde-tu, kde-tam vykúkal nejaký štít. Pred ôsmou sme došli hore. Konečne vidím v reály Aljažev stolp, malý bivak alebo slovinskú raketu. Na vrchole sa nás nazbieralo celkom pekné množstvo turistov. Zišli sa tu skupinky zo Slovinska, Slovenska, Talianska, ba dokonca aj z Brazílie. Od tamojších sme sa povyzvedali, ako sa volajú okolité vrchy, aby sme si ich mohli zapísať na súkromný turistický zoznam.

Chvíľu sme si ešte užívali počasie, prírodu a výhľady, ale nastal čas na zostup, kým ešte sneh dobre držal. Zostupovali sme tou istou trasou, ktorou sme vyšli hore, akurát rýchlejšie. Opatrnosť je namieste, okrem mačiek sa treba dobre istiť aj cepínom. A taktiež treba dávať pozor na ľudí, ktorí vás obiehajú. Je trochu nepríjemné, keď ste prilepený na skale a poza váš chrbát sa snaží ďalší človek prehupnúť.

Na chate sme sa ešte posilnili, no nastal čas návratu do Bratislavy. Ešte sme museli zbehnúť na parkovisko, čo predstavovalo vyše 1500 výškových metrov. A zase ten prebárajúci sa sneh. Nám sa išlo dole pomerne veselo a rezko. Nezávidela som turistom, ktorí sa mordovali smerom hore tak, ako my predošlý deň.

Na Triglav sa určite ešte vrátim. Je viac zaujímavých variantov výstupu, ktoré by som rada absolvovala. Napríklad výstup „cez štrbinu“, tzv. Triglavska cesta alebo Bavška cesta. Ale o tom neskôr v niektorom budúcom článku. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.