Slovensko – Východ slnka z Veľkého Kriváňa

Nastáva deň D.  Náš prvý nočný výstup. Najskôr sme plánovali výstup na Veľký Rozsutec, avšak po zvážení sme od toho upustili, pretože sme nemali dostatočnú prípravu na turistiku po skalách. Rozsutec som prešla už nejeden krát a vedela som, že s nedostatočným svetlom je nočný výstup rizikom, ktorému som sa chcela vyhnúť.  Preto sme sa rozhodli sledovať východ slnka z Veľkého Kriváňa. Mala som na pláne zdolať ešte cez zimu, ale počasie nám vtedy neprialo.  V priebehu dňa sme ešte zvažovali ako si ušetriť síl na celonočný výstup. Dospeli sme k záveru, že najlepšie bude podvečer si zdriemnuť a o pol jednej v noci vyraziť.

Mali sme pred sebou cestu z Kysúc do Vrátnej a skorý východ slnka, keďže bolo leto v rozkvete. Našu posádku som tvorila ja, moji dvaja kamaráti a sučka nemeckého ovčiaka Mia. Myslím, že najviac som sa tešila jej prítomnosti. Predsa má len lepší sluch i čuch v prípade stretu s nejakou divou zverou. Keď sme zastavili na konci Vrátnej  pri lanovke, ktorú len nedávno zdevastoval zosuv pôdy, bolo niečo pred druhou hodinou. Vyšli sme z auta, vôkol bola úplná tma. Zatiaľ čo Mia zaujatá novým prostredím pobehovala okolo nás, my sme si prisvietili baterkami na smer, ktorým sme mali ísť. Prepadol nás pocit strachu a adrenalínu zároveň. Z  lesa, do ktorého sme mali vkročiť, na nás pozeralo asi tucet svietiacich očí. Začala som prehrabávať batoh, kým som nenašla rolničku, ktorú sme priviazali Mii na obojok. Keď behala okolo nás, zvukom rolničky aspoň trochu upozorňovala na to, že sa tam nachádzame. Vyrazili sme.

Urobila som dva kroky od auta a už som ležala na zemi. Chalani sa iba zdesene obrátili a baterkami presvietili na mňa s otázkou, čo robím. Boli sme ešte na asfaltovej ceste, tak som si dobre rozrazila koleno a to sme ešte ani poriadne nevyrazili. Bola to banalita. Šnúrka z topánky sa mi zachytila o cvok na druhej topánke a gravitácia proste nepustí. V tej tme som si to nevšimla, a tak som okúsila aký máme na Slovensku asfalt.

Mia išla pred nami a ja s chalanmi v jednej línii. Vkročili sme do lesa s dvoma baterkami a jednou čelovkou. Odvšadiaľ sa ozývali čudné zvuky a obklopení lesným porastom sme nemali istou, že na nás nevybehne z tmy nejaký medveď. Čím viac sme sa vzďaľovali od chaty, tým osamelejší sme si pripadali. Odkázaní v tme, len sami na seba. Nechceli sme robiť hluk, ale rozprávali sme sa dosť nahlas, aby sme na seba upozornili zver. Kým bola Mia pokojná a nič nevetrila, nemali sme dôvod k obavám. Len sme si uťahovali zo seba, komu medveď prvému poklepe zozadu na rameno. Spočiatku bol výstup miernejší, pretože sme šli cestou a nie priamo strminou hore. Kráčali sme už nejakú chvíľu, keď sme sa konečne ocitli na okraji lesa. Bolo to pre mňa mierne vydýchnutie, predsa som sa len cítila lepšie na otvorenom priestranstve, než v lese. Bola žiarivá noc a konečne sa nad nami rozliehalo hviezdnaté nebo. Urobili sme si pauzu, pretože na nás doľahol hlad. Vtedy sme si uvedomili, že naposledy sme večerali okolo ôsmej a bolo práve okolo tretej nad ránom. Takže ideálny čas na raňajky. Práve v tom období padali perseidy v najväčšom počte a každú chvíľku sa niekto pochválil, že videl padajúcu hviezdu. Len ja nie. Predsa len so zasvietenou čelovkou to nie je celkom jednoduché. V tú chvíľu ma však bavil už iný moment, keď jeden z kamarátov, vegetarián, vytiahol z batoha keramickú misku a nasypal si ovsených vločiek. Dolial kokosovým mliekom po okraj, prihodil pár orieškov a začal vyjedať lyžicou. Vtedy som si povedala, tak toto už je riadne turistická výbava. 😀

Pokračovali sme ďalej popod lanovku popri lese, až sme sa dostali na cestičku medzi lopúchmi. Už pár týždňov trápilo celé Slovensko veľké sucho, ale tu vyzerala byť pôda ešte stále premáčaná. Akoby sme prechádzali cez bývalú mokraď, alebo okolo nejakého potoka. Nikdy som nevidela v takej výške pole lopúchov, ale to bol asi len pozostatok minuloročných neustálych dažďov. Premáčali pôdu natoľko, že zosuv pôdy vzal všetko, čo mu prišlo do cesty. Táto časť cesty bola asi najstrmšia z celej túry. Dala nám dosť zabrať. Aj keď bolo leto, bolo neobyčajne teplo. V noci ukazovalo tak 21 stupňov. Dokonca i mikiny nám začali pripadať úplne zbytočné, keď miestami prefúkol ešte omnoho teplejší vzduch. Niečo ako keď otvoríte trúbu, v horúcej kuchyni od varenia. Boli sme už skoro na Snilovskom sedle, keď sa mi podarilo uvidieť nejakú tú padajúcu hviezdu. Ani nie chvíľu na to sa objavil nad obzorom miniatúrny pásik mesiaca. Nepodarilo som mi ho však odfotiť, keďže mi chýbal statív. Bol to nádherný pohľad. V takej chvíli si človek uvedomí okamih prítomnosti. Stojím tam, brieždi sa, hviezdy pomaly miznú. Vzduch je príjemný, netrápi ma ani chlad, ani teplo. Pre takéto chvíle sa oplatí vzdať spánku. Nesnívať, ale žiť svoj sen.

Sedeli sme na Snilovsom sedle. Časovo sme to mali tak vypočítane, aby sme pozorovali východ slnka z Veľkého Kriváňa. Bolo dosť vidno, keď sme boli na poslednom výšlape, až sme sa začali báť, že to nestihneme. Našťastie sme všetko stihli v predstihu. Urobili sme pár záberov, zapísali sa do knihy, preskúmali celý vrchol a Oskar (tak hovorili chalani tomu slnku) stále nikde. Prešla  dobrá pol hodina a my sme strácali trpezlivosť. No Oskar si dal na čas a vyšiel presne 17 minút po oficiálnej predpovedi v počasí. Na dobré sa musí počkať, no nie? Naša radosť netrvala ani chvíľku, ale s východom slnka sa vyrojilo toľko hmyzu, že na vrchole sa nedalo vydržať. Nuž vychutnali sme si pár chvíľ a presunuli sa o kus nižšie. Ako sme si tak sedeli, tak sme v diaľke zbadali hnedú chlpatú guču prechádzajúcu sa v kosodrevine, kúsok od miesta, kde sme išli  len nedávno. „Neviem čo to je, a ani to nechcem vedieť.“ Povedal jeden z kamarátov. „Ja som ti hneď hovoril, že medveďa stretneš skôr tu, než v tom lese.“ Povedal druhý. Nečudujem sa, keď tam bolo toľko čučoriedok, tiež by sa mi viac páčilo tu, byť tým medveďom. Ďalšiu hodinu sme strávili pobehovaním po kopci a hľadaním jednej geocachingovej záležitosti, ale potom sme to fakt vzdali a pobrali sa dole. Lanovka už fungovala a my sme tajne dúfali v rannú kávu na tom krásnom mieste. Márne, bolo len osem a to je ešte príliš skoro  pre kávu na Snilovsokom sedle. Nuž šli sme pomaly dole. V tú chvíľu, keď sme stáli na vrchole toho strmého kopca pod lanovkou, sme si uvedomili akú trasu sme zvládli. Ísť za bieleho dňa tým strmým kopcom, vzdala by som to hneď dole a išla by som radšej lanovkou. To je výhoda ísť v tme, lebo človek nevidí ďalej než na krok pred seba a keď kráča, ani si neuvedomí, čo prekonáva. Je to psychologický klam. Hranice sú iba v našej hlave. Zostup bol ešte náročnejší než výstup. Celú cestu sme nikoho nestretli, až keď sme sa znova pohrúžili do lesa, ktorý bol takmer na začiatku našej cesty. Bolo niečo okolo pol desiatej ráno a teplota už vybehla na tridsať stupňov. Uf, nezávidela som teda tomu páriku, čo sa rozhodol ísť na ten výšlap v tom teple za bieleho dňa. My sme boli radi, že to už máme za sebou a v tú najkrajšiu časť dňa, za východu slnka. Mia tiež zničená ako my, už ani nenosila kusy dreva z lesa na aportovanie. Pritom je to jej najobľúbenejšia činnosť, obľúbenejšia než jedenie jedla. Naozaj to bola radosť, keď sme konečne sadli do auta a videli ten kus cesty, čo sme prešli. Tej rannej kávy sme sa ani nedožili. Bolo príliš skoré ráno pre ľudí v našom meste, aby bolo niečo otvorené. Už len rada na záver, keď idete na nočný výstup, radšej sa pred tým prespite. Ten kamarát, čo nespal bol mimo hneď, zatiaľ, čo nám deň len začínal. Aj keď vo chvíli, keď sme vstávali na budík o pol noci, nám to nepripadalo ako dobrý nápad. Zobudili sme sa viac zničení, než keď sme šli spať a predsa to bola lepšia voľba :).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.