Prvýkrát v Tirolsku – Similaun

Som rád za každý sviatok v týždni a vždy sa snažím niečo v okolí vymyslieť. Tento rok pripadol 5. júl na utorok, ale viacej mi sedelo zobrať si dovolenku na nasledujúce tri dni ako jeden deň (pondelok). Človek dostane predsa len viacej dní voľna a môže sa zamyslieť nad nejakým pekným výletom. Cieľová destinácia pritom nemusí byť pár kilometrov od domu. Ja som mal v tomto termíne naplánované Dolomity alebo Tirolsko. Počasie malo rozhodujúcu úlohu. V pondelok sme si s partiou ľudí povedali, že ideme do Tirolska a naším primárnym cieľom boli Similaun (3 606 m) a Wildspitze (3 770 m). Wildspitze je druhý najvyšší vrchol v Rakúsku hneď po Grossglockneri, kde som bol minulý rok na jeseň. Similaun patrí do top 10 najvyšších vrchov u našich juhozápadných susedov. Cestou naspäť sme chceli zdolať ešte Zugspitze (2 962 m) – najvyšší vrchol Nemecka.

Pre moju priateľku to bol prvý výstup do výšky nad 3 000 metrov, a preto sme tam išli obaja s pokorou. Najprv nás čakala cesta do dedinky Vent, ktorá je vzdialená cca 700 km od Bratislavy. Z nášho hlavného mesta sme vyrazili traja – ja, Lucka a Vlado. V Innsbrucku sme do auta pribrali Vladovu kamarátku Renatu. Krátko pred druhou parkujeme vo Vente (1 895 m) pod lanovkou, ktorá približuje turistov k Wildspitze. Pobalíme veci, porobíme posledné úpravy a vyrazíme do prvého podniku na kávu.

Dnes nás čaká zhruba 1 100 výškových metrov v príjemnom stúpaní cez Martin Busch Hütte (2 501 m) až na Similaunhütte (3 019 m). Pomalým a pokojným tempom s prestávkou na chate po ceste sme trasu zvládli za necelé 4 hodiny. Čas ani počasie nás netlačili, tak nebol dôvod sa veľmi ponáhľať. Predovšetkým sme si vychutnávali krásu Tirolska a vrcholu Similaun, ktorý sme boli schopní identifikovať už počas cesty hore. Miesto tradičného „lágru“ sme noc strávili v 8-posteľovej izbe. Similaunhütte je súkromne chata, a tak vám Alpenverein ku zľave nepomôže. Noc v izbe stála 27 €, v lágri 24 €. S Luckou sme si objednali raňajky, aby sme pred prvým výstupom doplnili energiu, hoci sme mali aj nejaké jedlo so sebou.

V stredu vstávame pomerne skoro, keďže odchod je naplánovaný na siedmu ráno. Reálne odchádzame asi s 30-minútovým meškaním. Doslova pár desiatok metrov od chaty sa vstupuje na ľadovec, kde sa všetci naviažeme na lano a pomaly postupujeme k vrcholu. Cesta na vrchol je obyčajný chodecký terén. Netreba preliezať žiadne skaly a cepínom sa iba podopierame. Som zo seba mierne sklamaný, lebo som jednoznačne najpomalší z celej skupiny a dosť ich brzdím. Po ceste hore stretávame skupinku, ktorá si už pohľady z vrcholu vychutnala, nám chýba ešte niekoľko desiatok metrov.

Similaun ponúka krásne výhľady na všetky svetové strany. Pomocou mapy a domáceho vodcu sme schopní identifikovať množstvo kopcov na okolí. Ako na každom vrchole, tak aj tu si môžem zo svojho zoznamu Similaun odškrtnúť, ale množstvo kopcov treba pripísať, keďže chcem ísť všade.  Na vrchole strávime dobrú pol hodinu, ak nie viacej. Je tu bezvetrie, slnko hreje a výhľady sú skutočne krásne.

Nezáleží na tom, či sa nám chce ísť dole alebo nie. Jednoducho musíme. Vraciame sa tou istou cestou ako hore. Takmer celú cestu vidíme, ako sa približujeme k chate. Zbehneme pomerne rýchlo a obed si dávame na Similaunhütte. Počasie máme ideálne, preto sa nikomu z nás nechce z terasy, ale ešte máme pred sebou slušný kus cesty, ktorý treba prejsť.

Za chatou nás čaká pomerne prudké stúpanie po hrebeni do sedla Hauslabjoch (3 279 m). Týmto miesto som naplánoval cestu z dvoch dôvodov. V prvom rade je to miesto, kde sa našiel Ötzi – ľadový muž a samozrejme, je to najľahší spôsob ako prejsť z jednej doliny do druhej. Zo sedla je pekný výhľad na trasu, ktorá nás ešte čaká. Teda aspoň na jej najbližšiu časť po ľadovci. Miernym klesaním pôjdeme až na koniec ľadovca, a pritom klesneme iba o zhruba 300 výškových metrov. Dorazíme na križovatku, odkiaľ je možné vyjsť na Saykogel (3 360 m). Sme už pomerne dlho na nohách, a tak sa nám hore nechce ísť. Navyše máme pred sebou ešte relatívne dlhú cestu dole.

Potrebujeme klesnúť niečo pod 2 300 metrov a odtiaľ to máme na chatu Hochjoch Hospiz (2 412 m) niečo vyše 100 výškových metrov znova do kopca. Odhadujem to na hodinu až hodinu a pol. Teda aspoň tento čas hovorím frajerke, na ktorú ide menšia kríza. Akosi jej chýba svetlo na konci tunela. Nevidí bod, kam by sme sa mali dostať. Ja sa aktuálne spolieham na dve veci. Prvou je, že to nebude trvať dlhšie ako dve až dve a pol hodiny a následne, že si Lucka nepozrie čas, kedy prídeme na chatu.

Po ceste dolu počujem zvonenie zvoncov. To musia byť kravy a tam tuším aj jednu vidím. Keďže boli ďaleko a ja som nechal svoje dioptrické okuliare v aute, nevidel som dobre. V skutočnosti sú to ovce. Polovička si potom zo mňa robí srandu, že neviem rozoznať ovcu od kravy. Som rád, že myslí na niečo iné a netrápi ju, ako dlho ideme. Okrem toho, v diaľke vidieť chatu, kde strávime dnešnú noc.

Sme pri ľadovcovej rieke a máme dobojované. Toľko môj mylný názor. Rázcestník hovorí, že je to na chatu ešte hodina. Ale aspoň ideme po rovine. Cestou stretáme osamoteného svišťa, ktorý nám s radosťou pózuje. Po pár metroch sme na hrane hrebeňa, ktorý obchádzame a konečne sa ukáže chata zblízka. Dobrá správa je, že sme približne v rovnakej nadmorskej výške ako chata a vzdušnou čiarou to máme ku chate tak 500 metrov. Reálny pohľad hovorí, že treba klesnúť serpentínami takých 150 metrov, mostom prejsť ponad ľadovcovú rieku, ktorá tečie z iného údolia a následne stratené metre nastúpať.

Obaja už kráčame z povinnosti, Lucka sa mierne sťažuje na serpentíny a frfle si popod nos. Ale iba trošku.  Pred záverečným stúpaním zhodíme zo seba bundy a polovičku púšťam pred seba, aby udávala tempo ona. Nechcem ju naháňať hore kopcom, keďže má toho dosť. Na moje prekvapenie sa do záverečného stúpania takmer rozbehla. Ja som šiel za ňou pomalým krokom. Po pár zákrutách sa stratila niekde v stene. Bol som milo prekvapený, ako vládze a hneď mi bolo jasné, že kríza bola skôr v hlave ako v nohách. Na veľmi krátkom úseku nabrala náskok predo mnou aspoň 15 minút. Pekné od nej bolo, že ma počkala kúsok od chaty, aby sme prišli spolu.

Je krátko po šiestej večer a my sme prišli na chatu. Takmer 12 hodín sme boli „na nohách“. Je čas zhodiť zo seba ťažký batoh zbalený na takmer týždňový trek, prezliecť sa do suchého a zjesť niečo teplé. Chata Hochjoch Hospiz patrí pod Alpenverein, takže tu spíme v lágri za 11 €.
Dnešný deň bol pomerne náročný a som nesmierne hrdý na Lucku, že to zvládla. Prvýkrát v živote bola vyššie ako 2 600 metrov, prvý krát v živote je na viacdňovej túre, kde si treba všetko nosiť so sebou. Dnes sme nastúpali zhruba 1 000 výškových metroch a klesli odhadom 1 500 m.

Similaun môžem odporučiť každému, kto si chce skúsiť vyšší kopec a prípadne ľadovec. Je to skutočne technicky nenáročná túra. Len treba mať potrebnú výbavu (mačky, cepín, sedák, lano) a niekoho, kto už na ľadovci bol a má skúsenosti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.