Po stopách Karola Jordána k Dedovi alebo Jordánkou na Lomničák

Pred nami je opäť októbrové ráno a opäť je mrazivé. Po zdolaní Gerlachu v takmer zimných podmienkach som s kamošom veril, že tento rok nás október poteší viac. Opak bol pravdou a vybrali sme sa na Lomničák, no viac v nasledujúcich riadkoch.

V momente kedy som považoval tatranskú sezónu za uzavretú, ozval sa mi kamoš Ondrej s tým, že by rád vyliezol na Lomničák. Dlho som nepremýšľal a voľba padla na Jordánovu cestu. Po klasických plánoch a po zosúladení dátumu sme sa koncom októbra stretli skoro ráno s horským vodcom na Hrebienku. Naše kroky mierili veľmi svižným tempom Malou Studenou dolinou k Téryho chate. Voľba liezť Jordánovu cestu na Lomničák bola neistá do poslednej chvíle. Neustále sme hodnotili, hoci len z diaľky, jej schodnosť. Pri Téryho chate nebolo cesty späť a smerovali sme pod výstupový žľab.

Pod nohami sa nám hromadil sneh, ale stále to bolo v norme. Kráčalo sa pomerne ľahko a rýchlo. Pri spätných pohľadoch sme mohli obdivovať nádherný Prostredný hrebeň, Ľadové štíty či Téryho chatu. Pri nástupe do žľabu prebehol tradičný ceremoniál obliekania sa do teplého oblečenia a hlavne nasadenie výstroje. Sedák, prilba, cepíny a mačky boli nevyhnutnou súčasťou. Vodca nás priviazal na lano a začalo sa liezť.

Ráno na skale bolo relatívne teplé nakoľko nás hrialo slnko a snehu veľa nebolo, čo nám dávalo nádej na pokojný výstup. Síce sme liezli strmo nahor, síl sme mali dosť. S výškou začalo pribúdať snehu na skalách, no bol mokrý a často sa nám pod mačkami odlamovali menšie či stredné snehové platne, ktoré padali hlboko do žľabu. Onedlho sme mali sneh takmer po kolená a museli sme poriadne pridať na tempe. Dlhšie než pri bežných podmienkach, no predsa len sme sa dostali k Poslednej štrbine. Tu nastalo mierne čakanie, pretože sa horský vodca musel presvedčiť o podmienkach v severnej stene, ktorou nasledovalo lezenie. Keď sa vrátil, zmenil trasu kvôli množstvu snehu a naše kroky viedli cez južnú stranu Poslednej veže. Po chvíli sme sa dostali opäť do severnej steny aj napriek množstvu snehu pred nami. Pod nohami sme mali obrovské steny, ktoré sa týčili nad Medenou kotlinou a pod ňou sme mohli vidieť aj Zelené pleso.

Sneh neubúdal, za to naše sily pomaly áno. Brodili sme sa hlbokým snehom, trhali reťaze spod neho, ale aj spod ľadu. Bolo chladno a v topánkach aj celkom slušne mokro. Nemohli sme už cúvnuť a tak krok po kroku sme sa približovali k záverečnému výstupu komínom až na vrchol. Odrazu sme stáli pri komíne. Zozbierali sme všetky sily a stúpali, resp. liezli po reťaziach pomaly nahor. Posledná reťaz, posledné výšvihy a smerujeme k zábradliu, ktoré znamenalo, že sme pokorili vrchol Lomnického štítu. Presne tou trasou, ktorou ako prvý išiel Karol Jordán. Na vrchole vládlo mrazivé počasie, no eufória nebola asi taká ako by mala byť. Množstvo síl a elánu nám vzali ťažké podmienky, no spomienky na tento deň nám nik nevezme. Naše limity sa posunuli zase o niečo ďalej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.