Okruh okolo Sorapiss

Vlani som bol prvý krát v Dolomitoch a toto pohorie som si okamžite zamiloval. Tunajšie štíty nemajú iba fantastické tvary, ale aj farby. Jediným problémom je, že sú ďaleko od môjho bydliska. Napriek tomu sa mi podarilo pozrieť sa do Dolomitov aj tento rok. Vlani som bol v Sextenských dolomitoch, tento rok som navštívil Sorapiss.

Sorapiss pozostáva z centrálneho masívneho skalného bloku, ktorý je na severozápade doplnený ostrým hrebeňom. Bežný turista sa na vrchol skalného bloku nedostane, pretože tam nevedie turistický chodník, môže ho však obísť traverzami dookola. Tieto traverzy tvoria známy “Okruh okolo Sorapiss” a sú na nich tri feráty. Minazio (A/B), Berti (C) a Vandelli (C/D). Keďže som chcel prejsť aj Brovedani (B), zaparkoval som na malom parkovisku pri Ponte degli Alberi (1148 m). Lenže počas výletu som k týmto štyrom ferátam pridal ešte Cengiu d Doge (B/C), takže spolu som absolvoval päť neveľmi náročných ferát.

Na parkovisko som prišiel o 11:30 voľakedy koncom júna 2015. Pár minút za parkoviskom je Infocentrum s vynikajúcou mapou. Na svoju škodu som si ju pozrel iba letmo, čo som večer oľutoval.

Prekrižoval som široké suché riečisko potoka a začal som stúpať. Ale ako! Svah bol extrémne strmý a chodník čiastočne zničili popadané stromy. Zrazu kúsok nado mnou prebehol po svahu jeleň. Ako bežal, spod kopýt mu odskakovali kamene a rútili sa na mňa. Poriadne ma to vystrašilo.

Keď som vyliezol nad les, chodník sa zlepšil. V týchto miestach sa na Sentiero Brovedani začína objavovať istenie. Nie je náročné, avšak na pár miestach je chodnik poriadne exponovaný. Radšej som si vytiahol feratový set. Po exponovanom traverze sa ide hore skalnatým údolím. Uprostred dolinky bol obrovský balvan, ktorý sa zrútil zhora iba nedávno. Na skalnej stene sa dalo vďaka sfarbeniu rozpoznať miesto, z ktorého sa odlomil.

Nakukol som do bivaku Comici a so zvyškom síl som sa vyškriabal do sedla pri Croda del Banco. Až po sedlo som stúpal, za ním som si konečne trochu oddýchol. Čakal ma pohodlný traverz Sentiero Minazio. Ten nie je celkom horizontálny, miestami treba kúsok vystúpať či zliezť, je však oveľa pohodlnejší ako doterajšie stúpanie. Na pár miestach je chodník istený, no feratový set je tu zbytočný. Keď idete po chodníku, nezdá sa byť exponovaný, pretože ho zdola lemuje kosodrevina. Keď som však nasledujúci deň videl svah, ktorým Minazio ide odnaproti, prekvapilo ma ako moc je strmý. Len kúsok pod kosodrevinou sú úplne zvislé skalné steny.

Zo záveru chodníka Minazio vidno parádnu skalnú vežu Torre dei Sabbioni. Lenže napriek tomu, že som mal podľa mojej mapy stúpať, chodník zamieril dolu. Nemal som chuť strácať krvopotne vystúpané metre, preto som sa rozhodol pokračovať po neznačenej lávke. Ako nad lávkou, tak pod ňou, boli zvislé skalné steny a nebolo zrejmé, či lávka nebude po pár metroch prerušená. Našťastie, doviedla ma na veľkú lúku.

Na lúke som našiel nejaké značenie, lenže to viedlo na chatu San Marco. Tak som z chodníka odbočil a konečne som našiel vyznačenú cestičku k bivaku Slataper. Problém bol v tom, že na lúku spadlo nebo, dookola sa rozliala hmla a začalo liať. Ocitol som sa uprostred búrky. Hoci som cez hmlu nevidel veľa bleskov, niektoré udierali dosť blízko. Keď počujete hrom tri sekundy po blesku, tak to udrelo asi 1 km od Vás. Tu niektoré blesky udierali bližšie.

Doposiaľ som vystúpal 1600 m a teraz, na konci dňa, som takmer utekal v búrke. Každý väčší kameň som v hmle považoval za bivak, aby som po pár metrov rozčarovaný zistil, že som sa mýlil. Našťastie sa búrka utíšila a hmla zredla, takže som konečne našiel bivak Slataper (2600 m).

Bivak Slataper má rovnaký vzhľad aj veľkosť ako Comici, no vnútri sú iba tri postele. Rozvešal som mokré oblečenie kde sa dalo a zaliezol som do spacáku. Už som spal, keď ma zobudil bradatý Talian s lanom. Vyštartoval z chaty San Marco až po búrke, takže nebol premočený. Ďalší deň chcel vyliezť na Sorapiss. Keďže ide o lezeckú túru náročnosti III UIAA, rozhodol som sa, že sa k nemu nepridám a budem pokračovať podľa pôvodného plánu.

Na druhý deň som vyrážal o 6:00. Počasie bolo priaznivé, napriek tomu som nevedel nájsť turistické značenie. Bivak je na kamennej planine, ktorú na jednej strane ohraničuje vysokánska, takmer zvislá skalná stena, a na druhej (opäť zvislý) skalný zráz. Až keď som prišiel na najvyšší bod planiny ku zrázu, zbadal som dolu pod sebou úzku rampu.

Tak som zišiel pozdĺž hrany planiny na rampu a začal som zostupovať. Bolo to poriadne exponované. Pod rampou začína feráta Berti. Je na nej veľa malých rebríkov doplnených oceľovým lanom. Ferrata vedie dolu do šotolinového kuloáru, nato trochu vystúpa a končí. Chodník pokračuje takmer horizontálne pozdĺž juhozápadných svahov Sorapiss. Tu sa človeku otvárajú najkrajšie výhľady. Vidno Antelao, Monte Pelmo, Averau, Nuvolau, Tofany, ale aj Civettu, Marmoladu a Sellu. Počasie bolo krásne, slnečné, a vďaka včerajšiemu dažďu bola parádna viditeľnosť. Tento úsek bol najkrajšou časťou môjho výletu.

V najzápadnejšom bode okruhu chodník trochu vystúpal a nato som začal klesať do údolia. Na svahu boli veľké snehové polia s ľadovou škrupinou, ale na sneh som bol pripravený. Mal som so sebou čakan.

Zišiel som k nádhernému smaragdovému jazeru Sorapiss. Jazero je prekrásne, no moje oči priťahovala fantastická skalná veža, ktorá sa volá “Dito di Dio” (Prst Boží). Z jedného uhla sa ozaj podobá na obrovský skamenelý prst. Doposiaľ bol jediným turistom, ktorého som stretol, bradatý Talian v bivaku Slataper, lenže pri jazere Sorapiss boli davy. Ani som sa tam nezastavil a pokračoval som k ferrate Vandelli.

Ferrata Vandelli bola najnáročnejšou ferratou môjho výletu, hoci je iba stredne ťažká. Je pomerne dlhá a začína celkom zaujímavo. V jej úvode je séria dlhých rebríkov, za ktorou sú exponované traverzy. Z nich možno obdivovať Cristallo, Cadini a Sextenské Dolomity.

Vyliezol som na hrebienok a zbehol som k bivaku Comici. Tu som okruh okolo Sorapiss ukončil, no nemal som v úmysle schádzať dolu strmým chodníkom Sentiero Brovedani. Už včera som sa rozhodol, že budem pokračovať do Marmarole a do údolia zídem inou trasou. Takže som opäť vyliezol do sedla pri Croda del Banco a pokračoval som chodníkom Minazio. Po včerajšku som vedel, že tento traverz je nenáročný a s ľahkým batohom (nemal som v ňom už takmer žiadnu vodu) to bolo ešte jednoduchšie.

Vo Valle di San Vito som si naplnil fľašu vodou z potoka a prišiel som k ferrate Cengia del Doge. Je to traverz mohutnej skalnej veže. Jeho náročnosť je B/C, pretože oceľové laná sú miestami roztrhané a na pár miestach sa chodník zrútil. Ked som sa priblížil k Valle Grande, začal na mňa zhora zhadzovať kamene kamzík. Zľakol som sa a začal som na toho sprostého zvera kričať, ale ten ma ignoroval.

Túto noc som spal v bivaku Voltolina. Je trochu odľahlejší, napriek tomu je v perfektnom stave. Spal som v ňom sám.

Posledný deň som zišiel do Valle di San Vito. Na dvoch miestach je chodník zaistený oceľovým lanom a jedno je tak exponované, že som si radšej navliekol ferratový set. Nižšie chodník križuje skalný amfiteáter ohraničený zvislými skalnými stenami, z ktorých sa dolu rúti niekoľko vodopádov. Je to veľmi pekné miesto.

O 9:30 som sa vrátil na parkovisko. Pôvodne som plánoval, že pôjdem na ferratu Club 80, bol som však neskutočne uťahaný. V takomto stave som sa nemohol vybrať na náročnú ferratu. Tak som si sadol do auta a šoféroval som domov. Cesta mi trvala 9 hodín.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *