Okolo Islandu – 5. južný Island

Ráno všetci aktívne využívame kuchynku, kde si môžeme spraviť teplé raňajky. Dnes a vlastne aj nasledujúce dni nás čaká južný Island. O tejto časti ostrova mám najviac informácií, a tak mám predstavu, čo nás asi čaká. Som si istý, že si to naplno užijeme.

Prvou zastávkou v našom putovaní je mestečko Vik, respektíve vyvýšenina nad ním. Hore sa vieme dostať autom, ale len vďaka tomu, že máme pohon na všetky 4 kolesá. Z vrchu je krásny pohľad na mestečko, zaujímavé skalné útvary pod nami a aj na čierne pláže, ktoré sú hlavnou turistickou atrakciou. Prakticky sa pod nami nachádza naša ďalšia zastávka a to pláž Reynisfjara.

Silný vietor nám mierne komplikuje chuť sa prechádzať po pláži plnej malých oblých čiernych kameňov. Mnohokrát sme videli zvláštne tvarované skaly a tu ich môžeme obdivovať znovu. Z jaskýň je krásny výhľad na pláž. Prejdeme sa smerom k „trojzubcu“ trčiacemu z morskej hladiny. Cesta späť je výrazne komplikovanejšia. Bojujeme so silným vetrom. Ako sa blížime k autu, na konci pláže vidieť skalné útesy nad plážou Kirkjufjara.

Po prehliadke oboch pláží mierime k vodopádu Skógafoss. V jednej z miestnych reštaurácií sa stretávame so Zuzkiným kamarátom Janom, ktorý tu pracuje. Dáme si obed, pokecáme a ideme k vodopádu. Ani neviem, čo mám k nemu vlastne napísať. Je to asi miliónty vodopád, ktorý vidím za posledných 10 dní a pri väčšine z nich som aj stál, aby som si ich mohol pozrieť zblízka.

Od Skógafossu sa musíme vrátiť pár kilometrov smerom na Vík, aby sme si mohli pozrieť trosky spadnutého lietadla DC 3, ktoré kedysi patrilo americkej armáde. Autom sa k nemu už dostať nedá, a tak nás čaka celkom dlhá prechádzka (4 km) nezáživnou krajinou. Všade okolo sú kilometre čierneho štrku a… to je všetko. Trvalo nám dobrú hodinu, kým sme v diaľke zbadali trup lietadla. V každom prípade, miesto má svoje čaro. Biele lietadlo uprostred čiernej pláže a nikde okolo absolútne nič. Cestou späť, keď sme prichádzali k autu, sa ma zopár turistov pýta, či sa to oplatí vidieť. Hovorím im, že áno. Treba sa však dobre obliecť a počítať s tým, že sa prejdú.

Je neskoré popoludnie a potrebujeme sa poobzerať po nejakom kempe. Navigácia v aute ukazuje vhodný kemp našim smerom pod vodopádom Gljúfrafoss. Je to niečo cez 30 kilometrov cesty, ale po tom, ako nás vyfúkalo, sme radi, že sa aspoň trochu zohrejem v aute. Južný Island zatiaľ nadmieru plní moje očakávania.

Kemping sme si vybrali priam ideálne. Len čo sa naraňajkujeme a pobalíme veci, môžeme sa vydať k prvému vodopádu, ktorý je pár metrov od nášho stanu. Gljúfrafoss je skrytý v skalnej pukline, preto k nemu treba trochu ísť. Určite sa to však oplatí. O pár stoviek metrov ďalej je Seljalandsfoss. Podľa mňa jeden z najkrajších vodopádov na Islande. Celkový dojem mierne kazia ostatní turisti. Doteraz sme stretávali minimum turistov, tu je však cítiť ich prítomnosť na každom kroku a čím sme bližšie k Reykjavíku, tým je ich viacej. Možno je to tým, že vstupujeme do zlatého okruhu Islandu (Golden circle).

Ďalším vodopádom v poradí je Gluggafoss. Je to len pár kilometrov autom, tak ma Jano presvedčil, aby sme tam išli. Dnes to budú tuším prevažne vodopády. Južný Island ich ponúka pomerne dosť. Prekvapuje ma, že sme pri vodopáde takmer sami. Kam sa všetci ľudia podeli? Veď na neďalekom Seljalandsfoss-e ich bolo neúrekom.

Pri vodopáde Gullfoss dostávam odpoveď. Napriek fujavici, mrholeniu a zime sú všetci ľudia tu. Prvýkrát za celú dovolenku mám problém nájsť miesto, kde zaparkovať. Je tu poriadna tlačenica, aj keď nechápem prečo. Veď je to len ďalší vodopád a tento je aj dosť škaredý. Veď ho v podstate ani nie je vidieť. Voda padá niekam do kaňonu a my to všetko pozorujeme z vrchu a ešte z divného uhlu. Odnášam si však z tohto miesta iný dôležitý poznatok. Toalety sa dajú platiť kartou.

Opúšťame vodopád a uvedomujem si, že čím bližšie pôjdeme k Reykjavíku, tým bude viacej ľudí. Južný Island je určite najviac „preplnený ľuďmi“. V iných častiach ostrova sme stretli sem-tam nejaké auto, pri vodopádoch bolo zopár ludí. Dnes je to zatiaľ väčsinou tlačenica.

Nič sa nemení ani v mieste zvanom Strokkur. Je tu možnosť vidieť rôznu seizmickú aktivitu, ale predovšetkým gejzír, ktorý chŕli vodu zhruba každých 5 minút. Urobiť fotku, kde nebude kopec ľudí, vyžaduje značnú dávku trpezlivosti. Musím však povedať, že miesto je veľmi zaujímavé. Najväčší gejzír, ktorý chŕli vodu do výšky okolo 20 metrov je však „pokazený“. Vodu naposledy vystrekol pred viac ako desiatimi rokmi. „Funguje“ iba v prípade výbuchu niektorej z blízkych sopiek.

Poslednou dnešnou zastávkou je Þingvellir. Pre Islanďanov je to veľmi dôležité miesto. V roku 874 tu vznikol prvý islandský parlament. Okrem toho je to miesto, kde sa stretávaju dve litosferické dosky. Severoamerická a euroázijská. Samozrejme, ani tu nemôže chýbať vodopád. Južný Island zatiaľ jednoznačne vedie v tejto disciplíne.

Noc trávime v neďalekom kempe. Zajtra budeme pokračovat v objavovaní krás ostrova. Čaká nás v podstate posledný deň dovolenky. Našťastie je v pláne Reykjavík a nákup suvenírov, nech niečo prinesieme domov ako pamiatku.

Ráno prebieha tradične, už sme prakticky naučení, ako chytro zbaliť všetko, čo sme potrebovali v noci a vieme pomerne rýchlo vyraziť. Vždy večer sa niečo hľadá v kufri auta. Takmer celá dovolenka bola o hľadaní miest na Islande alebo v kufri. Južný Island poskytuje najmenej príležitostí na blúdenie.

Prvou zastávkou dňa je sopečný kráter naplnený vodou Kerið. Je to prvé miesto na Islande, kde sa platí symbolické parkovné. Kráter je veľmi príjemná a nenáročná prechádzka. Dá sa prejsť okolo jazera, ale aj po obvode sopky. Zdržíme sa tu dobrú hodinu.

Ako celú dovolenku, aj dnes máme množstvo času a nikam sa neponáhľame. Pokúsime sa nájsť nejaký vhodný hot pot na kúpanie. Náš úmysel nás dovedie na miesto, kde by mali byť teplé pramene. Obrázky na webe ukazujú, že Reykjadalur je to pravé miesto, kde sa chcem zvaliť do vody. Po príchode nachádzame množstvo teplých prameňov, potôčikov a vriaceho bahna. No miesto, kde by sa dalo vyčvachtať vo vode žiadne. Nevadí nám to, keďže je len začiatok dňa. Určite niečo nájdeme. V neďalekom mestečku Hveragerði je prístupná geotermála kuchyňa. Celkom sranda vec.

Ako po príchode, tak aj pred odchodom ideme pozrieť hlavné mesto Islandu – Reykjavík. Okrem suvenírov nás sem lákajú dve veci. Kostol Hallgrímskirkja pripomínajúci zaujímavo tvarované kamene, ktoré sme mnohokrát videli po celom ostrove. Druhou zastávkou je budova Harpa. Netuším načo slúži, ale povestné 6-uholníky sú aj tu, hoci vo veľmi modernej podobe. V rámci možností sme sa prešli po budove a je skutočne pekná.

Južný Island ideme objavovať ďalej. Krýsuvík je našou ďalšou zastávkou. Snažíme sa nájsť termálne pramene, ale opäť nachádzame miesto so zemskou aktivitou. Všetko tu vrie, je tu plno značiek o teplote vody, ale bazén nikde. Ale je to pekné miesto ako sa rozlúčiť s Islandom. O 24 hodín už budeme sedieť v lietadle a cestovať domov.

V našom pátraní po termálnych prameňoch pokračujeme na úplnom juhu ostrova. Podľa fotiek z webu by mal byť z prírodného bazéna krásny výhľad na more. Mám aj GPS súradnice, takže ako kešer to miesto určite nájdem. Miesto sme našli, ale bazén nie. Poslednou nádejou zostáva Gunnuhver. Po príchode si uvedomujem, že miesta so seizmickou aktivitou ponúkol iba južný Island, ak nerátam jazero Mývatn. Opäť vriace blato, pariaca sa voda zo všetkých možných strán, ale kúpať sa nemáme kde. Kúpanie teda vzdávame a ideme hľadať miesto, kde poslednú noc zložíme hlavu.

Navigácia nás zavedie k majáku Raykjanes. Tvrdí, že je tu kemp, ale nie je tu absolútne nič, okrem jedného „skamenelého vtáka“. Neviem prečo, ale tu si spomeniem na scénku z filmu Pacho Hybský zbojník, kde sa baví o tom, ako vyzerá koniec sveta. Táto scenéria by tam celkom zapadla. Chýba už len plot na konci vody.

Musíme hľadať ďalej, aj keď osobne by som nemal problém spať aj tam. Pri našom hľadaní narazíme na našu poslednú atrakciu Islandu. Je ňou most, ktorý spája kontinenty. Ponad tektonickú trhlinu postavili Islanďania most spájajúci severoamerickú a euroázisjku litosferickú platňu. Tento zlom sme už videli včera v Þingvellir pri starom islandskom parlamente.

Kemp nakoniec nachádzame v dedine Sandgerði na severe polostrova. Je to odtiaľto pár kilometrov na letisko v Keflavíku. V plynovej bombe došiel počas varenia večere plyn, tak budú raňajky studené. Skutočne je najvyšší čas ísť domov.

Posledné islandské ráno je o čosi iné. Balenie trvá podstatne dlhšie, keďže je potrebné veci zbaliť tak, aby nám ich vzali do lietadla. Naštastie máme kopec času, takže sa nikam neponáhľame. V miestnych potravinách nakúpime ešte zopár drobností a veľmi kľukatou cestou ideme na letisko. Cestou sa ešte zastavíme na pobreží, obzrieme si dva majáky, ja pozbieram zopár kešiek. Na letisku vrátime auto, s ktorým sme najazdili zhruba 3 000 km. Ostáva nám už len čakať na lietadlo, ktoré nás zoberie späť do reality.

Južný Island má skutočne čo ponúknuť. A vlastne, celý Island má čo ponúknuť. Každý milovník prírody si tu určite nájde to svoje. Ostrov ponúka nespočetné množsto vodopádov (aktuálne ich asi neznášam :)), vrchov a štítov, vulkánov či ľadovcov. Jediné, čo tu nenájdete, sú hlboké lesy. My sme ich cestou nevideli, ale je možné, že na ne natrafíte v severozápadnom cípe ostrova. Začiatok mája je podľa mňa vhodná doba na návštevu Islandu. Služby sú lacnejšie ako počas sezóny a nie je tu také množstvo turistov. Do tejto malebnej krajiny sa určite ešte vrátim. Viem, že to bude niekedy na jeseň, kedy je možné sledovať polárnu žiaru.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.