Okolo Islandu – 2. západný Island

Po prvej noci môžem povedať, že západný Island je chladný a ani kamošov teplý spacák mi nestačí. Párkrát sa prebudím na chlad. Neviem sa dočkať rána. Vstávam pomerne skoro, aj keď si nepamätám čas. Slnko bolo ešte nízko, nesvietilo ani na stan, ani na auto. Všetko je pokryté rannou námrazou. To dosť vysvetľuje, prečo mi bolo chladno.

Vonku pred stanom je o poznanie lepšie, opierajú sa o mňa slnečné lúče a pomaly sa rozmrazujem nielen ja, ale aj auto a stan. Odkráčam na malú skalu pár metrov od nocľahu, aby som nebol v tieni a nezobudil ostaných. Postupne sa všetci preberajú, uvaríme si teplý čaj na zahriatie a naraňajkujeme sa. Mám jasno v tom, že ďaľsiu noc sa oblečiem výrazne lepšie.

Vraciame sa späť na cestu číslo 54 a chystáme sa spoznať západný Island. Po ceste odfotíme zopár vodopádov. Nikde sa nezastavujeme, kedže k vodopádom nevedie žiadna cesta. Z cesty 54 odbočujeme na cestu 574 a pokračujeme smer západ. Prvá zastávka je pri rokline Rauðfeldsgjá.

Vystupujeme z auta a ideme sa poobzerať po krásach Islandu. Po malom potôčiku sa dá vojsť pomerne hlboko do rokliny, ale kedže sme len v teniskách, nie je to úplne najlepší nápad. Z vrchu nás pozoruje množstvo vtákov. Okrem jedného fotografa sme tu úplne sami. Takto si predstavujem dokonalý oddych.

V neďalekom mestečku Arnarstapi nachádzame krásnu sochu z naukladaných kameňov. Podľa legendy Bárður Snæfellsás to bol na pol človek a na pol obor. Jeho dcéra Helga sa hrala s deťmi jeho brata, ktorí sa volali Rauðfeldur and Sölvi. Jedného dňa, keď bolo v oceáne ešte mnoho ľadových krýh, Rauðfeldu odstrčil Helgu na ľadovej kryhe až do Grónska. Bárður vo svojom hneve a smútku odhodil Rauðfeldu do rokliny a odvtedy sa volá Rauðfeldsgjá. Jeho brata Sölvi-ho zhodil z poberžného útesu na pláž, a tak útes dostal názov Sölvahamar.

V Arnarstapi ešte natankujeme do auta a dávame si obed v miestnej reštaurácii. Zvyčajne neskúšam nové jedlá, ale niečo typicky islandské by som si dal. Jedálny lístok nie je veľmi široký a možnosť lokálnych jedál prakticky neexistuje – tak volím hovädzí burger. Vo všeobecnosti sú hamburger a hot dog niečo, čo dostanete všade.

Po obede sa posúvame ďalej na západ. Hneď o pár kilometrov stojíme v Hellnare. Veľmi zaujímavé miesto, kde si môžeme vychutnať čarovnú islandskú prírodu a vytvarované kamenné jaskyne. Ďalšiu zastávku máme pri Djúpalónssandur. Toto miesto je zaujímave hneď z viacerých dôvodov. Pri vstupe na krásnu pláž sú položené rôzne veľké a ťažké kamene. V minulosti si tu rybári zvykli porovnávať silu. Jednotlivé kamene (154 kg – silák, 100 kg – polovičný silák, 54 kg – slaboch, 23 kg – zbytočný) pri ceste na pláž určite nemôžete minúť. Zároveň na tejto pláži je „vrak“ lode. Slovíčko vrak berte prosím s veľkou rezervou, kedže je tam len zopár kúskov plechu. Tiež sa hovorí, že práve tu začína „cesta do stredu zeme“ opísaná v diele Jules Verne-a.

Cez Hellissandur a Ólafsvík sa vraciame na cestu číslo 54 a pokračujeme na sever. Našou ďalšou zastávkou je až vodopád Kirkjufellsfoss. Vodopád je to neveľký, hotový krpec v porovnaní s tými, ktoré sme videli cestou (a ktoré ešte uvidíme), ale atmosféra tohto miesta je niečím zaujímavá. Vodopád je blízko zátoky. Zo správneho uhla môžete vidieť nádherný vrch Kirkjufel. Aj jeden čerstvý manželský pár si vybral toto miesto pre svadobné fotky nevesty a ženícha.

Nasledujúcou a poslednou zastávkou dnešného dňa je hot pot, miestečko s teplou vodou, kde sa chceme po „náročnom“ dni vyčvachtať. Našim štastným miesto je Guðrúnarlaug kúsok od cesty číslo 60. Máme za sebou zhruba 300 kilometrov po islandských cestách a značnú časť dňa sme strávili v aute. Po dlhom dni za volantom som rád, že si môžem natiahnuť nohy v teplej vode, hoci v nej plávajú neidentifikovateľné zelené rastlinky. Stretávame tu pár čerských turistov, ktorí idú tiež okolo ostrova. Na rozdiel od nás sa im dovolenka pomaly končí. Pokecáme o tom, čo by sme mali vidieť a čo určite nevynechať. Doslova pár metrov od bazéniku s teplou vodou je kemp. Čo je veľmi potešujúce, môžeme tu spať úplne zadarmo.

Po večeri sa ukladám spať, ale tentokrát sa už nechcem triasť zimou. Okrem ponožiek a teplého termoprádla dávam na seba ešte jedny extra teplé ponožky, tričko s krátkym rukávom a nepohrdnem ani teplákmi. Goratexovými rukavicami a čiapkou nemôžem nič pokaziť. 🙂

Nasledujúce ráno vstávam o poznanie spokojnejší, bolo mi príjemne teplo a skutočne som sa dobre vyspal. Po raňajkách pobalíme všetky veci do auta a po ceste 60 pokračujeme na sever. Dnes by sme chceli prejsť fjordy na severozápade Islandu. Počasie nám nepraje, oblačnosť je veľmi nízko (doslova pár desiatok metrov nad morom) a ešte nám do toho aj sem tam prší. V aute je to v podstate jedno, ale ja chcem ísť aj von.

Po pár kilometroch, keď sa už blížime k fjordom, sa počasie ešte zhoršuje. Usudzujeme s Janom, že nemá význam tam ísť, a tak sa chceme nejako rozumne vrátiť. Ponúka sa cesta 608, ktorá je spojnica medzi 60 a 61. Je to však nespevnená cesta cez hory, kde nás po pár stovkách metrov zastaví neprekonateľné snehové pole. Nepomáha ani náhon na všetky 4 kolesá a klince v pneumatikách. Jediná možnosť je vrátiť sa späť a prejsť po ceste 61 na 68 a následne na cestu číslo 1. Odtiaľto smerujeme na cestu 72, ktorá sa zmení na 711. Cieľ máme jasný, je ním Hvítserkur.

Z môjho pohľadu je to veľký kamenný hroch, ktorý má zvlášny hrb na chrbte. Teda aspoň takto to vyzerá z prednej strany. Z boku je to však len tenučký stĺp. Príroda dokázala vytvoriť veľmi zvláštny, no zároveň krásny útvar. Od rána sedíme v aute, až na malé prestávky, takže prechádzka po pláži nám príde viac než vhod. Piesok je tu fantasticky jemný a dokonale čierny. Veľmi ľahko sa v ňom dajú nájsť mušle rôznych veľkostí, tvarov a farieb.

Po krátkej prestávke pokračujeme na miesto zvané Kolugljúfur. Je to krásny mohutný kaňon, cez ktorý sa valí množstvo vody. Po dnešnom sedení v aute sme za každú výchadzku mimo auta vďační. Ja si toto miesto veľmi užívam, kedže tu môžem loziť po rôznych skalkách a fotiť vodopády v kaňone z rôznych uhlov. Pred odchodom robíme ešte jednu peknú foto s autom na „drevenom“ moste. Následne sa snažíme na plážach v okolí cesty 745 nájsť tulene. Bohužiaľ, bez úspechu. Aspoň sme sa povozili po pekných cestách. Pri príchode do mesta Skagafjörður nás víta jedna milionárska jachta kotviaca v zálive. Okolie ešte prebehneme po cestách 75 a 76 a hľadáme babám vhodné ubytovanie. Pred výletom sme im sľúbili, že každú tretiu noc strávia v peknom teplom ubytku.

Pri ceste 75 smerom na juh nachádzame múzeum Byggðasafn Skagfirðinga – Glaumbær, ktoré ukazuje tradičné islandské obydlie. Sú to domy postavené z dreva (zvláštne, že z dreva, lebo stromov sme zatiaľ videli tak do desať) obložené hlinou a trávou. Múzeum je bohužiaľ zatvorené, keďže je už pokročilá hodina. Po pár kilometroch sa vraciame do mesta Skagafjörður, kde sa baby ubytujú v miestnom hoteli za zhruba 50 € na osobu za noc. Ja s Janom spím o 500 metrov ďalej v kempe. Máme tu teplú sprchu a čisté WC. Čo viacej nám treba? Miesto, kde nám neodfúkne stan. Našli sme malé závetrie v miernom svahu. Ale aspoň nepočuť vietor a snáď sa trochu vyspíme. Noc nás stojí iba pár eur za sprchu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.