Nórsky trip – Trollstigen

Hurá! Dovolenka začína. Je streda ráno (16.11.2016) a ja ťahám kufor na autobusovú stanicu. Presúvam sa do Viedne na letisko a celý čas tŕpnem, ako to všetko dopadne. Veď to bude môj prvý let a absolvujem ho sama. Priateľ je už štvrtý deň na cestách. Stretneme sa v Osle, kde ma príde vyzdvihnúť. Svoje zážitky spísal v článku s názvom Nórsky Trip – Møllehøj v Dánsku. Ale späť k môjmu letu. Letela som s leteckou spoločnosťou Norwegian. Na letisku som si vyhradila dve hodiny, ktoré musia stačiť aj tomu najväčšiemu motákovi, aby našiel ten správny let. No keďže som mala šťastie a oslovila som zrovna slovenskú skupinku, ktorá mala namierené tiež do Osla, stačilo mi na to aj pár minút. Ako som sa na začiatku bála, tak som si let nakoniec užila. O 14:40 hod. sme pristáli na letisku Oslo-Gardermoen, kde ma už Miško čakal.

Nakoľko pršalo a počasie na nasledujúce dni malo zostať nezmenené, museli sme zmeniť pôvodný plán. A tak sme vynechali celý juh a z letiska sme sa presunuli rovno do mestečka Åndalsnes, cca 450 km severozápadne od hlavného mesta. Stan sme si rozložili v rovnomennom kempingu Åndalsnes Camping & Motell, pár kilometrov od cesty Trollstigen. Keďže sme boli mimo hlavnej sezóny, tak tam skoro nikto nebol. Z nášho miestečka na spanie sme mali pekné výhľady na okolité hory. Na večeru sme si uvarili vifonku. V takom prostredí to bola naozaj romantická večera.

Prvá noc v stane prebehla v poriadku. Ani jeden sme sa nebudili na zimu. Ráno sme sa nikam neponáhľali, v kľude sme sa naraňajkovali, pobalili a spravili rannú hygienu. Okolo 10:30 hod. sme vyrazili za naším prvým nórskym zážitkom na Trollstigen.

Asi 15 km od Åndalsnes sa v horskej oblasti nachádza kľukatá cesta menom Trollstigen – cesta trolov. Úsek cesty Rv63 tvorí 11 serpentín stúpajúcich od hladiny mora až do výšky 800 m. Nakoľko je táto cesta počas jesene a zimy pre vodičov uzavretá, vyšli sme si ju pešo. Auto sme nechali kúsok za Trollstigen kempingom, ktorý je však od októbra do marca zatvorený. Na začiatku cesty sa nachádza malé parkovisko aj s informačnou tabuľou. Mali sme na výber z dvoch možností. Buď pôjdeme hore asfaltkou alebo turistickým chodníkom Kløvstien. Zvolili sme si asfalt, pre lepšiu predstavu, aké by to bolo ísť autom.

Po pravej strane tečie malá riečka Istra a po pár metroch sa po ľavej strane objavil v skalnej stene menší vodopád. Síce mal svoje čaro, no viac nás zaujal pohľad na 180 m vysoký vodopád Stigfossen, cez ktorý vedie most. Miestami sa dosť šmýkalo a boli popadané aj veľké kusy ľadu. A to je práve dôvod, prečo je cesta pre autá v tomto čase uzatvorená. Ale ako peší turisti sme tu neboli sami. V diaľke sme videli postavu, ako schádza dole po turistickom chodníku opatrným krokom. Veľmi sme nechápali, prečo mu to tak trvá, veď terén mimo asfaltu vyzeral v pohode. Neskôr sme však pochopili.

Počas celého výstupu sa bolo na čo pozerať. Údolie Isterdalen sme mali ako na dlani. Čím sme stúpali vyššie, tým sa nám črtal jasnejší pohľad na kľukatú cestu ako celok. Niet divu, že je táto horská cesta tak populárna. Celý čas sme kráčali v sprievode hôr Kongen, Finnan, či Alnestinden. Určite by každá z nich stála za návštevu. Pomaly sme sa dostali na horné parkovisko v sedle Stigrøra, kde sa po pravej strane týčil impozantný vrch Bispen. S farebnými drevenými domčekmi v popredí pôsobil priam čarovne. Mohlo byť cca o 13:00 hod. Stojí tu moderná kaviareň a informačné centrum, ktoré sú mimo sezóny zatvorené. Napriek tomu, že je budova moderná, zapadla do krajiny. Nachádzajú sa tu aj dve vyhliadkové plošiny, z ktorých bol nádherný výhľad na celú cestu. Dosť hodnú chvíľu sme si užívali výhľady z plošín, spravili sme pár fotiek a pozbierali kešky. Od jednej z plošín vedie turistický chodník priamo na Alnestinden (1665 m n.m.). No keďže sme nemali dostatok času a začal pofukovať aj vietor, začali sme pomaly schádzať k autu.

Cestou nazad sme asfalt vymenili za turistický chodník Kløvstien. Terén bol kamenistý a zľadovatený, opatrnosť bola potrebná. Už vieme, prečo ráno schádzal pán tak pomaly. Trochu nižšie sme si našli závetrie vhodné na vystavanie našej „improvizovanej kuchynky“. Nadišiel čas na teplú polievku. Nestrávili sme tu však veľa času, zima nás hnala dole. Asi v polovici cesty sa objavilo aj pár raťazí. Pohodovým tempom sme dorazili k autu cca o 16:45 hod. Pomaly sa začínalo už stmievať, najvyšší čas sa posunúť ďalej.

Keďže bola sprcha namieste, rozhodli sme sa, že noc strávime v kempe Kviltorp Capming v mestečku Molde. Lúčka pre stany bola v blízkosti zálivu, ideálne miesto na počúvanie bijúcich vĺn. Nakoľko sme mali dosť času, po hygiene sme strávili čas varením v teplej kuchyni. Naše chuťové bunky sme potešili sáčkovou guľášovou polievkou vyšperkovanou zemiakmi a klobásou. Rozrozprávali sme sa o doteraz prežitých zážitkoch, plánovali sme nasledujúce dni, až sme si ani nevšimli, ako ten čas ubehol. Čas ísť spať! Ja som sa necítila úplne fit, preto som sa rozhodla, že si spacák rozložím v sprche s vyhrievanou podlahou. Bolo ich 6, tak som si dovolila jednu obsadiť. Zo začiatku mi to prišlo ako fajn nápad. Prečo nevyužiť teplú miestnosť, keď sa priam sama núka? Jedným a dosť podstatným negatívom boli však svetlá, ktoré sa zapínali pri každom pohybe. Bola to teplá noc, ale hrozná. Neskôr som už so spaním nevymýšľala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.