Nórsky trip – pobaltská tisícka

Po noci strávenej v peknom hoteli v Tallinne si obaja uvedomujeme, že sa nám pomaly končí krásny výlet severom Európy. Už nás čakajú iba tri plánované zastávky. Keďže v sebe živím sen, že navštívim všetky najvyššie vrchy Európskych krajín, tak si nemôžem nechať ujsť vrchy v týchto krajinách. Osobne som si ich pomenoval ako pobaltská skoro tisícka. Všetky tri vrchy ledva prekonajú 900 výškových metrov.

Najbližší z nich je Suur Munamägi s výškou 318 metrov. Dá sa povedať, že je aj blízko aj ďaleko. Z jedného pohľadu je až na druhom konci Estónska ako je Tallinn, na druhej strane je to necelých 300 km a zhruba 3 hodiny v aute.

Mierne som musel bojovať s navigáciou. Cesty v rámci Pobaltia nie sú v navigácii veľmi dobre zmapované. Našťastie ako kešer som si do navigácie dal súradnice vrcholovej kešky. Diaľnic v Estónsku nie je veľa, ale dá sa tu v pohode jazdiť a cesta vedia mimo dedín.

Suur Munamägi je zalesnený pahorok s vyhliadkovou vežou na vrchole. Auto musíme nechať pár metrov od vrcholu a posledných cca 400 metrov ideme pešo. Pri vyhliadkovej veži sme vyrátali súradnice kešky. Zoberieme ju cestou k autu. Namiesto toho ideme na vežu. Na vrchol veže je možné vyjsť výťahom alebo pešo. Volíme lacnejšiu verziu, a tak ideme hore pešo. Je to len pár schodov a dnes zatiaľ celý deň sedíme v aute. Sme radi, že sa trochu prejdeme.

Z vrcholu je pekný pohľad na okolie. Okrem nás je tu skupinka turistov, ktorá si výhľady užíva ako my. Teda, oni možno viacej, lebo my sme už videli aj Alpy. Predtým, než sa vrátime k autu, ideme ešte opačným smerom po inú kešku, nech sa trošku poprechádzame. Veď už máme pred sebou v podstate iba cestu domov, čiže dva dni sedenia v aute.

Kešku na opačnej strane kopca máme, tak ideme opäť hore. Za jeden deň vystúpiť dvakrát na najvyšší vrchol krajiny, to sa len tak hocikde nedá. Cestou k autu sa zastavíme ešte po jednu krabičku.

Pri nastavovaní ďalšieho cieľa opäť mierne bojujem s navigáciou. Potrebujeme sa dostať do Lotyšska, konkrétne na Gaiziņkalns (312 m), čo je najvyšší vrch tejto krajiny. Opäť si pomáham keškou. Čaká nás necelých 200 kilometrov, čo po lokálnych cestách znamená zhruba 2,5 hodiny šoférovania.
Posledných 40 kilometrov je pomerne zaujímavých. Na cestách chýba asfalt. Ideme po pekných lesných cestách bez dier. Predsa sa tu nedá jazdiť tak ako po asfalte. Okrem toho sa začína stmievať a treba byť o čosi opatrnejší.

Parkujeme pár metrov pod vrcholom. Netuším kadiaľ ísť hore. Z batohov vyťahujeme čelovky a vyberáme sa za keškou, ktorá je neďaleko vrcholu. V absolútnej tme si výhľady neužijeme. Podľa okolia ani nie je veľmi aké. Sme uprostred lesa, len miernou lúkou dole je natiahnutá stará lanovka. Vyhliadková veža nemá schodisko. Z vrchu veže sa nepozrieme. Gaiziņkalns sme navštívili iba po tme, ale som si istý, že aj to sa počíta. Predtým, než sa vrátime k autu, nesmieme zabudnúť ísť po krabičku. Je to moja prvá z Lotyšska. Predpokladám, že na dlhú dobu asi aj posledná.

Tretím vrcholom, kam sa chcem dostať je Aukštojas Hill (294 m), najvyšší vrch Litvy. Je mi jasné, že dnes to už nestíhame. Rád by som sa dostal aspoň do Villniusu, odkiaľ je to na tretí vrchol zhruba 30 minút v aute. Do Villniusu je to však zhruba 300 kilometrov a 4 hodiny v aute.

Vo Villniuse hľadáme ubytko na poslednú chvíľu. Možností, kde sa dá prespať je dosť. Problém je nájsť hotel na booking-u a zároveň ho nájsť aj priamo v uličkách Villniusu. Nakoniec sa nám to darí a máme nocľah aj s raňajkami za zhruba 20 eur na osobu.

Nasledujúce ráno nám ostáva necelých 40 kilometrov na Aukštojas Hill. Parkovať sa dá takmer na kopci a prechádzka na vrchol je vítaná ranná rozcvička. Z vyhliadkovej veže sa dá čo-to vidieť. Nám však výhľady komplikuje hmla. Pomotáme sa po okolí a vyberieme sa ako vždy po neďalekú kešku. Pár stoviek metrov od vrcholu je akási historická postava vytesaná z dreva, pri ktorej sa na chvíľku zastavíme. Snažím sa podľa kešky zistiť kto to bol, ale som lenivý to čítať.

V týchto miestach prakticky naša dovolenka končí. Ostáva nám už iba presun na Slovensko, na našu rodnú hrudu. Navigácia je opäť tvrdohlavá a chce ma potiahnuť cez Bielorusko. My však musíme ísť z Litvy priamo do Poľska. Nemáme so sebou pasy. Bude to o pár kilometrov dlhšie. Som si istý, že to zvládneme.

Tajne som dúfal, že nasledujúcu noc strávim vo svojej posteli. Cesty v Poľsku sú však plné nákladných áut. Po Varšavu sme prakticky nešli po diaľnici, pretože sa v týchto miestach iba stavajú. Tento fakt tiež na rýchlosti premávky nepridá. Okrem toho sme stáli zhruba 30 minút kvôli dopravnej nehode.

Nech boli moje plány akokoľvek odvážne, nakoniec sme ostali spať na benzínovej stanici, niekde na pomedzí Poľska, Čiech a Slovenska. Po noci strávenej v aute nás čakal návrat do vlasti. Na jednej strane sme sa tešili, na druhej nám bolo ľúto, že takýto úžasný výlet končí.

Hneď za hranicami, v dedinke v Skalité, v prvých potravinách kupujem 4 rohlíky a dve tresky. Nechcem to jesť priamo pred predajňou, tak hľadáme miesto, kde si vychutnáme túto našu lahôdku. Cestou mi už tečú sliny. Po pár kilometroch nachádzam pri ceste miesto, kde môžem zastať tak, aby som nezavadzal v premávke. Prvé sústa tresky radím medzi top momenty celej dovolenky.

Po zdravých raňajkách sa presúvame do Bratislavy. Cestou sa ešte zastavíme po slovenskú krabičku a Lucka si dá kávu. Sedíme a rozprávame sa o tom, čo všetko sme zažili za posledných 14 dní. Aká vie byť Európa divoká a bez ľudí. Zážitky sme mali obaja skvelé a sme si istí, že podobný výlet určite ešte absolvujeme. Veď na Lofoty, či skutočný najsevernejší bod Európy sa chceme vrátiť. Navyše som ešte nezdolal najvyššie vrchy Švédska, Fínska a Nórska, takže sa sem budem musieť niekedy vrátiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.