Nórsky trip – Nordkapp

Nordkapp je 307 metrov vysoký útes, ktorý vystupuje kolmo z mora. Považuje sa za najsevernejší bod Európy dostupný autom. Najsevernejším bodom Európy je v skutočnosti 1,5 km severnejšie položený Knivskjelodden – skalný výbežok ostrova Magerøya. Ale tam sa človek dostane len po vlastných. Zimná návšteva Nordkappu je fascinujúcim zážitkom. Ak si zvedavý, čo sme tam zažili my, čítaj ďalej. 

Konečne nadišiel ten dlho očakávaný deň. Konečne sa dostaneme na najsevernejší bod nášho tripu. Skutočne sa tam dostaneme? Posledný úsek vedúci na Nordkapp je zatarasený závorou. Sobotné ráno (24.11.2016) sa budíme v miernej neistote. Sme asi 13 km pod Nordkappom, ale počas zimy je sprístupnený len dvakrát denne, a to v sprievode konvoja, ktorý chodí hore o 11:00 a 12:00 hod. Vodič snežného pluhu, ktorý ide na čele konvoja má právo určiť, ktoré auto je spôsobilé a môže v ceste pokračovať a ktoré nie. Taktiež platí jedno všeobecné pravidlo – v konvoji by nemalo byť viac ľudí, než toľko, čo sú záchranári v prípade nehody schopní zachrániť.

My sme mali však šťastie. Podmienky nie sú ešte také zlé, aby musel chodiť konvoj a závora sa zatiaľ zatvára len cez noc. Ráno sme tak mohli veselo vyraziť na Nordkapp. Cesta bola pokrytá snehom, preto bolo potrebné ísť pomaly a opatrne. O to viac sme si mohli užívať pohľady na arktickú krajinu. Boli sme prvými návštevníkmi. Nikto tu ešte nebol. Stála tu len veľká zaujímavá stavba Nordkapphallen, ale aj tá bola ešte zatvorená. Kým sme čakali, uvarili sme si teplú kašu. Nie každý si môže povedať, že raňajkoval na najsevernejšom bode. Medzičasom prišiel snežný pluh, pomaly to začínalo na severe žiť. No stále sme tu boli len my, a tak bol Nordkapp na chvíľku len náš.

Jedna vec nám však v tento deň nevyšla. Počasie. Fúkal vietor, snežilo, mráz štípal až do kosti. Krásne výhľady z útesu boli zahalené rúškom hmly. Ale glóbus, symbol Nordkappu sa nám ešte stihol ukázať. Odfotili sme sa s ním na pamiatku a Miško išiel hľadať kešku. Keď sme tu, nemôžeme odísť bez nej. Kým on prehľadával Nordkapp, ja som si šla spraviť pár záberov z okolia. Zaujalo ma sedem monumentov vyrobených siedmymi deťmi zo siedmych kontinentov. Táto pamiatka symbolizuje spoluprácu, priateľstvo, nádej a radosť.

O desiatej otvorili aj dvere do niekoľko poschodovej budovy Nordkapphallen. Celkom nám to padlo vhod, boli sme riadne premrznutí. Bola tu kaviareň, reštaurácia, obchod so suvenírmi a ešte ďaleko viac. Neboli by sme povedali, že sa tu bude ukrývať aj kinosála, v ktorej premietali krátky film o severskom živote na Nordkappe. Kto rád posiela pohľadnice, má možnosť využiť poštu a jej špeciálnu pečiatku. V podzemí nás sprevádzali sklenené vitríny s 3D bábkami a ukážkami, ktoré znázorňovali dobu od objavenia Nordkappu až po jeho osídlenie. Na konci chodby bola tmavá miestnosť, v ktorej sme mali možnosť sledovať svetelnú projekciu znázorňujúcu štyri ročné obdobia na Nordkappe. Pre nás to bolo dosť abstraktne poňaté, zhodli sme sa, že to ani jeden z nás nepochopil. Posledná miestnosť bola skôr náučná, kde sa návštevníci mohli dozvedieť o procesoch, prečo v lete slnko pár dní vôbec nezapadá a prečo v zime zase nevychádza alebo ako vzniká polárna žiara.

Po takejto zdokonaľovacej prechádzke v podzemí sme si dopriali v kaviarni tradičnú nórsku cukrovinku Kokosbolle. Je to pena obliata čokoládou a posypaná kokosom. Niečo podobné ako u nás čokoládový princ. Oddýchli sme si, nakúpili sme suveníry a pred 14:00 hod. nadišiel čas opustiť Nordkapp. Cesta bola teraz zasypaná novým snehom, navyše bola už tma. Preto sme sa rozhodli ísť za miestnym autobusom. Predsa to len pozná.

Tento deň sme opustili aj Nórsko. Ale ešte predtým sa s nami rozlúčila polárna žiara, ktorú bolo vidieť na pomerne dlhom úseku našej cesty smerujúcej do Fínska. Fínske cesty boli síce ako klzisko, ale zato rovné. Ako priateľ hovorí, akoby boli robené podľa pravítka. Všade dookola boli lesy, v každom momente mohla vyskočiť divá zver. Nie nadarmo sú na krajnici rozmiestnené tabule so sobmi a losmi. Ale, ako inak, aj tentokrát sme mali šťastie. Predbehol nás miestny, ktorému rýchlostné obmedzenia vôbec nevadili. Navyše mal svetlá ako reflektory osvetľujúce futbalový štadión. Zver by bolo vidieť na kilometer. Tak sme sa naháňali za ním. Takýto rýchly sprievod nám ušetril trochu času.

Dnes sme došli až do dedinky Ivalo. Rozhodli sme sa, že noc strávime v kempe Ivalo River Camping. Miško vybavil cez telefón lepšiu cenu a kľúče od malej, ale útulnej chatky. Tiež sme mali k dispozícii sprchy a kuchynku. V kempingu už bolo ubytovaných viac hostí, než na čo sme boli zvyknutí za posledné dni. A ďalší krásny deň je za nami. Ale trip ešte nekončí. ?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.