Nórsky trip – Lofoty

Je sobota ráno (19.11.2016) a zobúdzame sa v náhodnom kempe, v ktorom sme večer rozložili stan. Keďže bola kuchynka otvorená, využijeme ju a uvaríme si teplú kašu. Pozbierame veci a vyberáme sa smerom na Lofoty. Ak sa tam chceme dostať čo najskôr a zbytočne nemíňať čas, musíme dnes stihnúť už zarezervovaný trajekt v Bodo, ktorý je od nás vzdialený zhruba 700 km. Dnes to bude zhon. Máme povolené len povinné prestávky, inak sa ponáhľame za trajektom, ktorý odchádza o 16:30 hod. a na check in-e sme mali byť minimálne o 45 minút skôr. Tento deň som priateľa naozaj obdivovala, že zvládol spraviť takú trasu za tak krátky čas. A popritom všetkom si musel dávať pozor aj na to, aby neprekročil maximálnu povolenú rýchlosť, ktorá sa v Nórsku pohybuje v rozmedzí 50 – 90 km/hod..

Zo začiatku to vyzeralo byť v pohode, aj napriek tomu, že sme počítali každú minútu. Ja som sa snažila byť kolegiálna a robila som všetko pre to, aby som nezaspala. A tak som komentovala všetko, čo som videla. Fascinovali ma strechy s vysadenou trávou kvôli tepelnej izolácii. Najviac ma pobavila strecha, na ktorej rástol okrem trávy aj asi 50 cm vysoký ihličnan. Tiež som si všimla, že väčšina domov nemá na oknách závesy, resp. nie sú zatiahnuté, aj keď sa v domoch svieti. A to je v Nórsku v tomto období viac tma ako svetlo. Kochala som sa typickými nórskymi drevenými domami. Boli proste nádherné. Mnohé stáli osamote, alebo len v malých počtoch. Zaujal ma aj nórsky postoj k bezpečnosti. Keď sa zotmelo, každý chodec mal na sebe reflexné vesty s prvky. Také niečo je u nás skôr výnimočné. Ľudia tam v tme fungujú ako bežne za denného svetla. Opravujú strechy pri svetle baterky, deti sa sánkujú. Na tmu sú zvyknutí.

Cesta však zrazu stratila pohodový charakter a vyskytol sa pre nás dosť vážny problém. Nakoľko nám bola každá minúta vzácna, 20 minútová odstávka cesty kvôli prácam na nej nám dosť zavarila. Pokuta-nepokuta, treba dupnúť na plyn, ak nechceme čakať na ďalší trajekt a deň premrhať len tak. Pred druhou sme prekročili polárny kruh a hnali sa ďalej. Krajina sa zmenila na odľahlé územie pokryté snehom. Napriek tomu, že sa šmýkalo, stihli sme prísť do Bodo včas. Ale… Nie vždy sa treba riadiť tým, čo sa píše. Síce bolo odporúčané prísť minimálne 45 minút pred odchodom trajektu, ale bolo to zbytočné. Áno, hnali sme sa zbytočne. Celý čas sme len stáli na parkovisku a čakali. Nič sa nedialo. Keby sme to vedeli, mohli sme pred Bodom natankovať ešte lacnú naftu, ktorého cena sa vždy menila. Na niektorých úsekoch výrazne poklesla, a presne na tých miestach bola možnosť ušetriť na nákladoch.

Konečne sme nastúpili do trajektu. Bola to veľká loď s reštauráciou a miestom na oddych. Po viac ako troch hodinách sme sa doplavili do Moskenesu. Hurá, sme na Lofotách! Keďže bolo už veľa hodín, nezostávalo nám nič iné, len si nájsť miesto na spanie. Nakoniec sme si stan rozložili na odpočívadle Rasteplass Flakstad, kúsok od pláže. Túto noc pršalo a fúkal dosť silný vietor. V stane sme sa dvaja nevedeli dobre vyspať, tak som spala v aute. Ráno bol stan dosť premočený. Ale jeho skladanie nám už po toľkých tréningoch išlo raz-dva. Počasie sa stále nezmenilo, pršalo a bola hmla.

V Reine na pumpe sme si dali raňajky a čakali, či prestane pršať. Keď dážď trochu ustal, vybrali sme sa navštíviť dedinku s najkratším názvom Å. Aj keď bolo škaredo, mestečko malo svoje čaro. Červené nórske domčeky postavené nad vodou sa nám ukazovali v plnej paráde. Vládol tu kľud, nikde ani jeden domáci. Pohľadali sme pár kešiek, ale dážď nás už znovu hnal preč. Ešte sme spravili spomienkovú foto pri tabuli s jedným písmenkom a posunuli sme sa ďalej obdivovať krásy Lofôt. Tu sa musím opraviť. Slovo „krása“ je asi v tomto prípade trochu silné slovo. Síce sú drevené sušiaky na ryby veľmi zaujímavou atrakciou, ale sme natrafili zrovna na také, kde zostali ešte pozostatky rybích hláv a zopár uhynutých vtákov.

Na jednom odpočívadle sme sa zastavili uvariť si teplý obed, tentokrát cestoviny s hotovou Carbonara omáčkou a skutočnou slaninou. No keďže sa už stmievalo, a to bolo len okolo druhej poobede, a navyše sa počasie stále nezlepšilo, neďaleko mestečka Leknes sme si našli ubytovanie v kempingu Lofoten Camping Storfjord. Ponúkli nám malú chatku za veľmi dobrú cenu. Síce sa stratilo dobrodružné spanie vonku, ale potrebovali sme presušiť stan aj karimatky. Aby sme sa len tak nenudili na chatke, vybehli sme nad Leknes pohľadať kešku a užiť si večerný výhľad na vysvietené mesto. Ďalšia keška sa skrývala pár kilometrov ďalej na jednom majáku. No v tme sa nám zdalo liezť po skalách v neznámom teréne nebezpečné, tak sme ju tam nechali. Ale zato sme si spravili pár pekných večerných fotiek odstavených lodičiek.

Na druhý deň sme mali naplánovanú návštevu známych nórskych pláží ako Vik beach, Haukland beach a Uttakleiv beach. Pláže Vik a Haukland sa nachádzajú vedľa seba. Charakteristický pre ne je biely piesok a kryštálovo modrá voda. Okrem toho je Haukland lákadlom aj pre plavcov. Na pláži nájdete aj volejbalovú sieť. Strávili sme tu príjemný čas prechádzaním sa po plážach. Keďže sa na plážach robia pekné romantické fotky, ani nám nemôže taká chýbať. Len s jedným rozdielom. Namiesto pekných opálených tiel stojíme na pláži v kabátoch a čapici.

Ako správni turisti, žiadalo sa nám aj po malej túre. Preto sme sa rozhodli, že k tretej pláži prejdeme turistickým chodníčkom popod najvyšší vrch Himmeltindan (964 m n.m.) na ostrove Vestvågøya. Od jazierka Solstadvatnet, ktoré sa vlieva cez pláž Haukland beach do oceánu, sme začali strmo stúpať hore. Nebol to dlhý úsek, ale ten strmák nám dal riadne zabrať. Aby sme neporušili našu tradíciu, hore sme cestou vzali aj kešku. Odtiaľto bol nádherný výhľad na malú dedinku Smårollinger a pláž Uttakleiv beach. Miestni sú tu veľmi milí a priateľskí. Každý sa na nás už z diaľky usmieval. Uttakleiv je asi najfotografovanejšia pláž na Lofotách. Na začiatku pláže nás zaujme skalnaté pobrežie, v strede piesok a na konci obrovská skalnatá hora vychádzajúca priamo z oceánu. Ja som si túto pláž nazvala srdiečkovou. Niekto tu postavil skalné srdcia. Bolo zaujímavé sledovať túto rôznorodú krajinu. Predo mnou sa nachádza pláž a za mnou sa týči hora na vrchole zasnežená. Nevedeli sme sa vynadívať.

Ale už sa znovu stmieva, je na čase pobrať sa „domov“. K autu sme došli dookola cestičkou vedúcou popri oceáne. Bola to príjemná asi hodinová prechádzka. Cestou sme sa zastavili v Leknes v obchode Bunnpris. Tento večer sme si dopriali „luxusnú“ večeru – nórskeho lososa a zapili sme ho vareným slovenským vínom. A popritom sme spomínali na krásny deň prežitý na Lofotách.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.