Netradičná dovolenka v Chorvástku – Dinara

So svojimi priateľmi už niekoľko rokov chodím vždy koncom leta do Chorvátska. Nemám tušenie, koľko rokov má už táto tradícia. Tento rok bol celý výlet trochu iný. Priateľka nechcela celý čas stráviť na pláži, a tak sme si naplánovali výstup na najvyšší vrchol Chorvátska – Dinara (1 831 m). Kvôli výstupu sme hľadali ubytovanie v širšom okolí mesta Šibenik. Konečnou lokalitou bolo mestečko Primošten.

Podľa dostupných informácií som vedel, že výstup nie je extra náročný. Je to skôr hoľa ako nejaký vrchol. Ale nikdy predtým som nebol na túre v Chorvátsku. Okrem toho očakávam veľmi horúce počasie. Tomu sme prispôsobili celý plán túry. Budíček o 3 ráno, o pol hodinku neskôr sedíme v aute a smerujeme pod Dinaru. Od piatej sa po vlastných presúvame na vrchol. Nemalo by to trvať viac ako 4 hodiny. O 9tej robíme vrcholové fotky a o 3,5 hodiny sme späť pri aute. Po obede si ešte užijeme pláž a more.

Najťažšia časť plánu je vstať. Okrem mňa a Lucky sa chce pridať aj kamoš Paľo. Hneď, ako sme sa zobudili sa ma pýta, či sa budem hnevať, ak nepôjde. Hovorím mu, že nie. Len som vetu dopovedal, už sa poberá späť do postele. Takže ja s priateľkou okolo pol štvrtej vyrážame z apartmánu smer Dinara.

Ako som predpokladal, cesta trvala zhruba 1,5 hodiny, kým sme zaparkovali nad dedinou Glavaš. Dajte si pozor kadiaľ vás ťahá navigácia. Mňa brala nejakou poľnou cestou. Našťastie sme sa tam veľmi nezdržali. Parkovacie miesto sme našli ľahko, keďže je to dobre značené. Netreba parkovať na konci asfaltovej cesty, ale potiahnuť to pár metrov ďalej až k turistickej chate Glavaš pod Dinarou.

Z parkoviska už ideme po vlastných. Je stále poriadna tma, a tak to bez čeloviek nejde. Po pár minútach chôdze prechádzame okolo zrúcaniny hradu Glavaš. V tme vidíme iba jej siluetu. Napriek skorej rannej hodine je neznesiteľne teplo a vlhko. Kraťase a tričko úplne stačia. Priateľka ide na túru v klasický pevných topánkach, ja to idem dať v teniskách.

Chodník zatiaľ stúpa pozvoľna a miestami ide lesom. Som si istý, že cestou naspäť budeme vďační za každý tieň. Strmé to začína byť až za prameňom. Ale nie je to dlhý úsek. Dostávame sa na rozsiahle lúky. Na časť z nich už svieti slnko. No my sme ešte stále v tieni kopcov.

Po pár minútach chôdze aj na nás dopadajú ranné slnečné lúče. Je čas si na chvíľku sadnúť a niečo zjesť. Nezdržiavame sa tu príliš dlho, lebo obaja chceme byť na Dinare čo najskôr, aby sme čo najmenej času strávili na horúcom obednom slnku. Teplo nám bude, to je isté.

Túra samotná nie je náročná, nič technické nečakajte. Pod vrcholom sa časť ide po skalách, ale ja som to prešiel v pohode v teniskách. Ako naberáme výšku, každý strom je veľká vzácnosť a cestou späť ho určite oceníme. Zastavíme sa tu a chvíľku si tu postojíme, či posedíme v chládku. Ešte nie je ani 8 hodín a už je neskutočne teplo.

Ako sa blížime k vrcholu, začíname hádať, kam to vlastne ideme. Prechádzame okolo zaujímavého kaňonu a o pár minút neskôr je už vidieť aj vrcholový kríž. Posledné metre mám pocit, akoby som bol na túre v Tatrách. Kosodrevina, cez ktorú nevidno a kamene pod nohami.

Na vrchole sa neviem rozhodnúť, ktorá vyvýšenina je vlastne vrchol. Na jednom je vrcholový kríž, taký pomerne biedny. Na druhom je betónový stĺpik s nápisom Dinara. Strávime tu zopár minút, predovšetkým kvôli keške, ktorú neviem nájsť. Medzičasom prichádzajú ďalší dvaja turisti našou trasou. Obaja sú Slováci.

Trvalo nám asi 3,5 hodiny, kým sme sa dostali na vrchol Dinary z parkoviska nad dedinou Glavas. Po pol hodine na vrchole je čas ísť dole. Ale predtým sa ešte poriadne nakrémujeme. Som rád, že do malého batôžteka som si zobral viac vody ako jedla. Určite sa mi cestou dole hodí.

Zostupujeme tou istou trasou. Vieme, kde sme, a tak môžeme aspoň odhadovať, koľko nás to bude trvať. Verím, že budeme pri aute za menej ako tri hodiny. Cestou dole sme rýchli, ale to teplo nás neskutočne ubíja. Je teplo na robenie hocičoho, nie to ešte turistiky v horách. Najradšej mám stromy, v tieni ktorých sa dá skryť. Škoda, že je na každom kilometri iba jeden strom.

Ako sa blížime k autu, je stále teplejšie a teplejšie. Občas potrebujem zastaviť v tieni len preto, aby som nebol na slnku. Veci mám totálne prepotené a už nemám energiu. Slnko úprimne neznášame obaja. Pri zrúcanine sa zastavujeme iba na nevyhnutnú dobu, kým Lucka spraví fotku. Ráno, keď som šiel okolo, som si myslel, že si to po obede lepšie prezriem, ale úprimne, nemám na to chuť.

Na parkovisku sme obaja úplne vyčerpaní. Sme šťastní, že si môžeme sadnúť do chládku a chvíľku nič nerobiť. Dopĺňame stratené tekutiny. Teplomer v aute ukazuje 34°C, a to som auto nechal zaparkované v chládku. Netuším, koľko môže byť na slnku, ale menej to nebude.

Cestou späť sa necítim dobre. Napriek tomu zastavujeme v meste Knin, aby som si pozrel jeden vodopád, ale nie je tam. Predpokladám, že po návrate do Primoštenu si užijeme ešte more. Ja som ale tak unavený, že si radšej idem ľahnúť na dve hodinky a dospať noc.

Dinara, ako najvyšší vrchol Chorvátska, ležiaci v pohorí s rovnakým názvom, určite stojí za návštevu. Krajina je veľmi rozdielna od tej našej, či alpskej. Pri plánovaní výstupu buďte opatrní. Som si istý, že sa aj vás pokúsi slnko zabiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.