Jof di Montasio – princ Júlskych Álp

Ak za kráľa Júlských Álp považujeme Triglav, potom o 110 metrov nižší Jof di Montasio (2 754 m) musí byť ich princom. Pred pár rokmi, kedy som strávil noc v bivaku Bivacco Luca Vuerich, som si povedal, že sa na tento vrchol ešte prídem pozrieť.

Už som si za posledné roky zvykol, že v prvej polovici leta príde vždy po daždi pondelok. Toto leto to vyzerá podobne, a tak lokalitu na turistiku treba hľadať pomerne intenzívne. Všade v Rakúskych Alpách hlásia zlú predpoveď, preto sa pozerám na počasie v Slovinsku a Taliansku. Na rozhraní spomínaných krajín hlásia pekne a stále je tu čo objavovať. Kamaráti idú na víkend do spomínaného bivaku. Ja s priateľkou si dáme výstup na Jof di Montasio – Montáž.

V piatok po práci nasleduje presun k Lago di Predil, kde prespíme v stane. Nemám veľmi naštudované trasy, ale podľa mapy sa bude dať spraviť okruh. Zhruba hodinu po nás prichádzajú chalani. Maťo má vytlačený článok z hikingu, v ktorom je odporúčaná trasa výstupu a aj to, že by celá túra mala trvať okolo 6 hodín. Tým pádom sa ráno nie je kam ponáhľať a môžeme si trochu pospať. Chalani určite pôjdu do bivaku veľmi skoro, aby chytili miesto.

So spaním a ranným motaním sme to „mierne“ prehnali a vyrážame z preplneného parkoviska až okolo deviatej. Aby toho nebolo málo, chodník, ktorým som chcel ísť, nevieme nájsť, a tak to celé musíme mierne obísť. Som v kľude. Počasie je pekné a 6-hodinovú túru zvládneme v pohode. Ešte budeme mať aj čas poležať si v tráve. 🙂

Pri chate G. di Brazza (1 660 m) nám smerovník oznamuje, že na vrchol sú to 4 hodiny. Celkom blbosť, keď celá túra má trvať 6 hodín a už máme čo-to za sebou. Bez zastavenia pokračujeme krížom cez horskú lúku do sedla. Spočiatku chodník iba veľmi mierne stúpa. Ale je vidieť, že sa to o chvíľu zmení. Do sedla potrebujeme nastúpať zhruba 600 výškových metrov. Čím sme bližšie k sedlu, tým je chodník strmší, ale žiadne dramatické stúpanie to nie je. Jof di Montasio je už priamo nad našimi hlavami.

Podľa informácií od Maťa sa máme vybrať spodnou cestou hore. Ideme cez skalu Pipan a rebrík, ktorý tam je od prvej svetovej vojny. Stúpanie je pohodové. Pod prvými ferratami si pre istotu obliekame ferratový set, ale zbytočne. Sú to veľmi krátke úseky a pomerne ľahké. Trochu som zmätený kvôli smeru, ktorým ideme. Jof di Montasio je za naším chrbtom a my sa od neho vzďaľujeme viac a viac.

Stretávame domácich, ktorých sa pýtam, či ideme dobre. Veľmi mi nerozumejú, ale vypadne z nich „Pipan up and left“. Poďakujem za dôležitú informáciu a pokračujeme ďalej. Treba prejsť cez snehové pole a potom sa vybrať vľavo hore. Po krátkom stúpaní prichádzame pod suťovisko, na konci ktorého už vidieť ľudí.

Ísť kolmo hore suťou je blbosť. V lepšom prípade urobíte dva kroky hore a jeden sa zošmyknete. Na mieste, kde by sa mala stretávať suť so skalou, je tvrdý zmrznutý sneh. Tadiaľto tiež nie. Volíme ľahký lezecký terén, ktorý je suchý. Ide sa po ňom dobre, ale pomaly. V polovici trasy si všímam rebrík, ktorým budeme stúpať.

Pod rebríkom musíme počkať. Zostupuje asi 15-členná skupina slovinských turistov. Dáme si aspoň malú prestávku a trochu si oddýchneme. Prestávka to nakoniec nebola malá. Strávili sme tu tak pol hodinu. Na rebrík vstúpili ďalší traja a sú veľmi pomalí. Konečne začíname liezť hore a na vhodnom úseku sa vyhneme. Balkónov je tam pomerne dosť.

Samotný rebrík končí na hrebeni. Urobíme pár výškových metroch a už je to takmer po rovine až na vrchol. No aj tak cesta trvá ešte takú pol hodinu. Hodinky ukazujú zhruba dve hodiny. Na vrchole sme sami. Teda iba dvaja ľudia – my a jedna „terén koza“, ktorá olizuje skalu. Hľadáme závetrie, kde by sme si mohli na chvíľku sadnúť, napiť sa vody a niečo zjesť. Ale veľmi na výber nemáme. Vrcholovú fotku robíme cez samospúšť. Až doma si všimneme, že foťák ostril na skalu pred ním a nie na nás. Originálna vrcholovka.

Akurát, keď sa pomaly začíname zberať dole, prichádza partia rakúskych turistov. Robím im fotku a pýtam sa na cestu dole. Oni sa chystajú vrátiť tou istou trasou cez skalu Pipan ako sme išli my. Ja by som spravil radšej okruh, a tak sa vydávame opačným smerom. Po pár metroch zisťujeme, že to bude asi „sranda“. Obliezame jeden úsek, trochu to komplikuje snehové pole. Ale podarilo sa nám ho prejsť, aj keď sme dosť mudrovali.

Po niekoľkých metroch pozerám dole, vidím tam zopár hláv a rozmýšľam, či tadiaľto fakt chceme zostupovať. Určite to poznáte, že hocijaký zlý úsek sa ide vždy lepšie hore ako dole. Toto vyzerá ale veľmi zle. Pohľad na Lucku mi dáva jasnú odpoveď. Tadiaľto dole určite nepôjdeme.

Sme opäť hore na vrchole Jof di Montasio. Našťastie sme nezašli veľmi dole a dokázali sme sa vrátiť v priebehu niekoľkých minút. Neznášam, ak idem tou istou cestou dole ako som šiel na vrchol. Ale niekedy sa proste inak nedá. Volíme rovnakú trasu. Cesta dole je o poznanie rýchlejšia, keďže už nemusíme hľadať chodník. Zbiehame to pomerne rýchlo až po ferratu.

Odtiaľto je krásne vidieť, ako sme mali ísť cez suťovisko. Zbehneme tento úsek a čaká nás trochu technickejšia pasáž. Miestami sa treba pridržať rukou, sem-tam zliezať tvárou ku skale. Užívame si to obaja. Iba v jednom úseku sa zasekneme na dlhší čas. Nevieme nájsť kadiaľ pokračuje chodník. Často si spomeniem na slovenské značenie chodníkov. Značkári u nás odvádzajú geniálnu prácu. Značku síce nevidíme, ale malý kúsok oceľového lana trčí spoza kameňa, pokračujeme teda dole krátkou ferratou.

Za suťovistkom, kde sa cesty na vrchol rozdeľujú si sadáme do trávy, zhadzujeme ferratový set a oddychujeme. Kozorožce, ktorých je tu neúrekom, sa pomaly zberajú z lúk hore do skál, kde strávia noc. Mne sa tiež dole veľmi nechce, ale musím. Ešte si chvíľu vychutnávam výhľady na protiľahlý hrebeň. Tam sa chcem ísť tiež niekedy pozrieť.

Je po piatej a už sme tu asi jediní turisti. Rakúšania sú už dávno dole. Ľudia, ktorí liezli hore cez Findeneggov kuloár sú ešte vysoko na hrebeni. Okrem kozorožcov stretáme aj množstvo svištov. Som prekvapený, ako blízko nás k sebe pustia.

Záverečný úsek schádzame dole vyschnutým korytom rieky. Touto cestou som chcel ísť ráno hore, ale nenašiel som, kde začína chodník. Strácame ho aj cestou dole. Zhora našťastie vidíme nejakú cestu, na ktorú sa chceme pripojiť. Mám toho už pomerne dosť a som rád, že som dole.

Výstup na Jof di Montasio a zostup nám trval takmer 10 hodín. Ak odrátam blúdenie na začiatku a dlhé čakanie pod rebríkom, je možné túto trasu spraviť za 9 hodín. Svižnejší turisti za osem. V každom prípade je potrebné si veľmi dobre rozmyslieť, ako chcete trasu absolvovať. Najľahší variant je určite cez rebrík hore a tou istou trasou dole, ako sme išli my. Trúfalejší turisti sa môžu vydať hore cez Findenegg-ov kuloár a rebríkom dole. Dnes tak išla väčšina turistov.

Dnes som dostal jasnú lekciu o tom, že si mám sám dôkladne naštudovať trasy predtým, než niekam idem. Informácie, ktoré som dostal, boli buď skreslené alebo som ich zle pochopil. Na hikingu je všetko popísané správne. Ak by som sa sám dobre pripravil, okruh by som išiel presne opačne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.