Grossglockner – najvyšší vrch Rakúska

Je prvý novembrový týždeň. Počasie na horách bolo cez víkend fajn a tak som sa vybral na krátku prechádzku hrebeňom Veľkej Fatry. Veľmi sa mi páčilo a tak sa začínam zamýšľať kam najbližší víkend. Je mi jasné, že nič vysoké to nebude, ale stále lepšie ako sedieť doma. Na Facebooku pozerám, kde kto bol cez víkend, aby som sa inšpiroval. Medzi množstvom statusov ma upútali Lukášove fotky z výstupu na Grossglockner – najvyšší vrch Rakúska s výškou 3 798 m. On tam bol tento víkend a podmienky mali ideálne. Dali to bez spania na chate. Masaker. Preklikávam sa jeho galériou a začínam sa zamýšľať či by som tam vyliezol aj ja.

Otváram online mapu, pozerám cestu kadiaľ išli. Vymením si s Lukášom zopár správ aby som overil podmienky a možnosť prespania. Keďže pri turistike fungujem systémom hurá, tak mám plán ísť cez víkend na Grossglockner, hoci je už utorok. Už len zohnať ľudí aspoň do jedného auta. Píšem mail svojim kamarátom, s ktorými som absolvoval nejednu túru. Ako ich poznám, tak od niektorých očakávam zamietavú odpoveď hneď. Od iných čakám okamžitú kladnú odpoveď. Dlho nič nechodí. Pevne verím, že to doma riešia s polovičkami.

Stredu ráno idem ferratovať do Maďarského Cseszneku, kde zažijem svoj prvý pád na ferrate. Udiala sa však aj druhá podstatná vec. Dušan sa začal zamýšľať nad víkendovým výstupom nad Grossglockner a Maťo bude sedieť večer s Braňom pri pivku a tiež to budú riešiť. Ak by všetci povedali „Áno“, môžem svoj plán realizovať. Večer netrpezlivo čakám na odpoveď od každého. Po pár správam mám jasno ide sa na Grossglockner. Konečná zostava som Ja, Braňo, Maťo, Dušan a jeho kamoš Maroš. Neskutočne sa teším a ako zarytý ateista sa začínam modliť za počasie.
Zo všetkým možných a nemožných zdrojov na internete som sa snažil pozisťovať informácie o dĺžke výstupu, náročnosti, podmienkach, nocľahu a skrátka všetkom čo nám treba. Vyšiel mi z toho nasledujúci plán:

Sobota5:20Odchod z Bratislavy smerom Kals am Grossglockner
7.11.201512:00Presun z parkoviska pri Lucknerhuas (1 918 m) na Stüdlehütte (2 801m)
15:00Pohoda vo winterraume na Studlhutte a príprava na zajtrajší výstup
Nedeľa04:00Odchod z chaty a výstup cez ľadovec na Erzherzog Johan Hütte (3 454m)
8.11.201507:30Po krátkej pauze pokračovanie na Grossglockner (3 798 m)
09:00Grossglockner – kocháme sa výhľadmi
09:30Zostup z vrcholu na parkovisko
15:30Príchod na parkovisko k Lucknerhuas (1 918 m)
16:00Návrat domov
23:30Tlačím hlavu do vankúša a prdím do perín

Cez týždeň ešte pozháňam chýbajúcu výstroj a môžeme vyraziť. V piatok sa po práci zastavujem u Paľa a požičiavam od neho chýbajúce veci. Je toho viac než dosť. Riešim s ním aj to, prečo nechcel ísť a pomaly ho lámem. Podarilo sa. Je nás nakoniec 6. Pôjdeme v dvoch autách, bude to o čosi drahšie, ale lepšie ako sa 5 tlačiť v jednom aute. Doriešime ešte logistické veci. Budem spať u Paľa, aby to ráno bolo jednoduchšie. Idem ešte domov, zbaliť si svoje veci a vraciam sa k nemu. Okolo 22:00 dáme poldeci na šťastný výlet a ideme spať.

Sobota – cesta pod Grossglockner

Zvoní mi budík o 4:30 ráno, mierne oťapený vstávam obliekam sa, spácham rannú hygienu a sadám do auta. O piatej berieme Braňa v Rači, o pár minút Maťa. O 5:30 sa stretávame na OMV za Bratislavou smer Viedeň s Dušanom a Marošom. Rovnomerne sa rozložíme do áut a cez Viedeň, Graz, Villach a Lienz cestujeme do Kals am Grossglockner. Horská cesta k Lucknerhaus, nieje mimo sezónny spoplatnená, takže sme ešte aj ušetrili. Na parkovisku pri Lucknerhuas (1 918 m) je áut viac než dosť. Budeme mať kde vo winterraume spať? Čo ak budú všetky matrace obsadené? Paľo má jediný karimatku. Okrem nás sa na parkovisku chystajú na výstup otec so synom a partia štyroch mladých ľudí. Na Stüdlehütte (2 801m) je 16 miest na matracoch. Zmestíme sa? Už je to jedno. Pozerám smerom hore do údolia, ale Grossglockner je zahalený v hmle, nevidieť nič nad 2 500 metrov. Zhruba o 12:00 vyrážame z parkoviska. Podľa turistického smerovníka je Stüdlehütte vzdialená 3 hodiny chôdze. S plnými batohmi bude celkom výzva prekonať 900 výškových metrov za tri hodiny. Prvé kroky vedú mierne stúpajúcou cestou, následne stúpame prudšie. Mierne nás to spomalí, ale za 45 minút sme pri Lucknerhütte (2 241m). Kúsok od chaty si odlovíme kešku a pokračujeme ďalej. Chodník stúpa miernejšie až po lavičku cez potok. Nasleduje prudšie stúpanie. Na rovinke sa kocháme pohľadom na Grossglockner, ktorý doteraz zahaľovala hmla. Aktuálne je výhľad úplne dokonalý. Nasleduje prudšie stúpanie po úbočí svahu. Nákladná lanovka, popod ktorú ideme, končí v protisvahu. Chata musí byť niekde blízko, ale nevidieť ju. Severná strana kopca po ktorej ideme je pokrytá snehom a miestami sa aj dobre šmýka. Vyťahujem cepín, aby som nehúkol do doliny. Nieje to hlboko, ale liezť hore v snehu sa mi veru nechce. V skalách sa objavuje strecha Stüdlehütte. Už je to iba pár minút.

Po príchode do Winterraumu mi Dušan oznamuje, že na matraciach boli voľné iba 2 miesta. Nevadí, lavice v kuchyni sú dosť široké tak sa na nich bude dať vyspať. Okrem toho tu bude určite teplejšie ako hore. Vonku si vychutnávame výhľady a takmer bezoblačnú oblohu. Po príchode ostatných chalanov ideme variť obed/večeru. Chvíľu to potrvá kým roztopíme dosť snehu. Pred zotmením ešte treba nastaviť mačky. V kuchynke stretávame mladého Slováka. S kamošom a otcom boli dnes hore. Nešli však normálnou cestou ale cez Studlgrat. Pre mňa sú hrdinovia. Zisťujeme podmienky a stav na normálnej trase, cez ktorú sa vracali. Malo by to byť bez problémov. Pozrieme si západ slnka, či krásnu nočnú oblohu. Toľko hviezd na oblohe v meste proste nieje. Podľa mňa sa všetky hviezdy sťahujú do hôr. Asi sa im tu páči tak ako mne. Po zotmení sa kuchynka naplnila. Ťažko sa hľadá miesto na sedenie. Každý si varí niečo na večeru. Ten kto príde do kuchynky z vonka dostane dve facky. Jednu od tepla a druhú zo smradu, ktorý vznikol z rôznych jedál. Paľo nám oznamuje, že zajtra s nami hore nejde. Niečo s ním nieje v poriadku. Čo sa dá robiť, lámať ho nejdeme. Krátko po deviatej sa kuchynka vyprázdňuje a môžme si ustlať.

Hneď ako som si ľahol si uvedomujem, že lavica nieje taká široká ako sa mi zdalo. Bude to veľmi zaujímavá noc. Najviac ma vytáča svetlo, ktoré nejde vypnúť. Vypína sa automaticky po určitom čase. Pekná blbosť. Podarilo sa mi zaspať, ale často sa budím. Bojím sa, že spadnem z lavice na zem. Okrem toho sa Braňo stále prehadzuje a lavica je tvrdá, aj keď mám po sebou deky. Ak sa poriadne nevyspím, tak zajtra môžem isť akurát k autu a nie na Grossglockner. Budím sa neviem koľkýkrát a sú len 02:00 hodiny. Nech už príde ráno.

Nedeľa – výstup na Grossglockner

Niekomu zvoní budík, úprimne sa z toho teším aj napriek tomu, že je 03:15 ráno. Celkom som sa dobre vyspal. Sám som z toho prekvapený. Odchod máme naplánovaný o 45 minút. Je čas sa obliecť niečo zjesť a pripraviť potrebnú výstroj. Na raňajky niečo hodím do seba. Už si ani nepamätám čo to bolo. Dám si aj trochu teplého čaju, čo sme si spravili ešte večer. Sú 4 hodiny ráno, ale chalani ešte nie sú pripravení vyraziť. Hnevá ma keď, ľudia nepoznajú hodiny. Je 4:15 a ja vychádzam pred chatu, aby si pohli. Okolo 4:30 konečne vyrážame. Hľadať chodník pri svetle čeloviek je celkom sranda. V snehu začíname blúdiť. Treba sa brodiť snehom. Keďže som si zabudol návleky tak sem tam sa mi trocha snehu naberie do topánok. Aspoň ma to preberie. Po 10 či 15 minútach sme opäť na chodníku. Je to krásna diaľnica a už žiadne zabáranie. Maroš zaostával celú dobu a oznamuje nám, že to otáča. Necíti sa nato. Múdrejšie je otočiť to teraz pred ľadovcom ako neskôr. Ostávame štyria. Terén stúpa veľmi mierne, mám pocit že vôbec. Pod prudším stúpaním si obúvame mačky a viažeme sa na lano. Maťo s Braňom dostávajú prvé pokyny ako sa pohybovať po ľadovci v lanovom družstve. Pred nami aj za nami je vidieť zopár svietiacich čeloviek. Sneh ich svetlo umocňuje. Prechádzame pomedzi dve veľké trhliny. Celkom zážitok. Nad ľadovcom si dávame krátku pauzu a sledujeme oranžovo sfarbené zore. O chvíľku bude vychádzať slnko. Podľa GPS sme vo výške cca 3 300 metrov a kúsok nad nami by mala byť chata Erzherzog Johan Hütte (3 454m). Okolo siedmej sme tam. Slnko už vyšlo a začína príjemne hriať.
Z chaty je dobrý výhľad na Kleinglockner (3 770 m), ale aj na záver vysokohorského priesmyku Grossglockner, kde som sa bol pozrieť v lete. Po krátkej pauze pokračujeme ďalej. Od chaty ideme pár minút prakticky po rovine. Pred nami vidíme prudké stúpanie s pár zákrutami. Nepríjemný vietor nám komplikuje výstup. Po prudkom stúpaní sme pod žľabom, kde je vietor ešte nepríjemnejší. Stúpanie žľabom je poriadne strmé, ale ide sa mi podozrivo dobre. Cepín sa snažím zapichovať poriadne do snehu, aby ma udržal, ak sa šmyknem.

Na hrebeni začína skutočná sranda. Stúpame po kameňoch a snehu priamo hrebeňom na Kleinglockner (3 770 m). Som iba o 100 výškových metrov vyššie než, kedykoľvek pretým. Výška by mi problém robiť nemala. Snažím sa taktiež veľa piť. Kráčam úzkym hrebeňom na Kleinglockner-a a pred sebou mám už iba pár výškových metrov na Grossglockner – najvyšší vrchol Rakúska. Pri pohľade do sedielka medzi Kleingockner a Grossglockner trošku stuhnem. Jednak treba zostúpiť dole, čo nieje sranda ale hlavne musím prejsť 2-3 metre po hrebeni o pár centimetrov širšom ako sú moje topánky. Keď toto zdolám, čaká ma takmer kolmý úsek hore, kde je minimum snehu a ja mam mačky na topánkach. Zadok mám tak stiahnutý, že by mi tam nevošiel ani zastrúhaný vlas :) Po úvodnom úseku zdolávam ešte niekoľko výškových metrov a som hore.

Výhľad z vrcholu je neopísateľný, toto je presne ten pocit, pre ktorý milujem hory, ferraty či turistiku. Mám pocit, že pri pohľade na východ som schopný nájsť Kriváň a na západ kúsok za Mt. Blancom sa ukazujú vrcholky Pyrenejí. Viditeľnosť je dokonalá. Veľmi ma teší, že som schopný identifikovať niekoľko vrcholov ktoré vidím. S celou partiou sme v lete vyliezli Grosses Wiesbachhorn (3 564 m), ktorý z Grossglockner-u vyzerá veľmi impozantne. Ďalej na západ je vidieť mohutný ľadovec Grossvenediger-a (3 666 m). Pri pohľade do údolia, kde je zaparkované auto si kladiem otázku, ako sa tam chcem ešte dnes dostať. Na opačnej strane viem identifikovať Kaiser Franz Joseph Hohe na Grossglocknerhochalpenstrasse. Je tu príjemné teplo a najradšej by som si tu sadol a počkal až na západ slnka. Nevadí mi, že je iba krátko po pól desiatej ráno. Robíme si zopár vrcholových fotiek s krížom a snažíme sa vyriešiť jednu multinu, aby sme ju mohli odloviť. Chalani pracne rátajú, ale mne je ukradnutá. Nepotrebujem pozerať do telefónu a rátať súradnice finálu, kochám sa výhľadom a užívam si ich. Závidím havranovy, ktorý sa vznáša iba pár metrov nad našimi hlavami. Pre mňa je výstup na Grossglockner celoživotným zážitkom, preňho denná rutina.

Krátko po desiatej začíname zostupovať. Najťažší úsek je do sedla medzi Grossglockner-om a Klienglockner-om. Je to strmé, treba ísť veľmi opatrne. Navyše sem tam nás predbehne nedočkavec a ďalší ľudia prichádzajú na vrchol. Cesta je vyhradená tyčami o ktoré sa treba istiť a takmer všetci sa snažia ísť čo najbližšie pri nich. Pri jednej zastávke tesne nad sedlom, púšťam dvoch Poliakov hore. Ostávam s otvorenými ústami pozerať na dvoch lezcov, ktorý prichádzajú odspodu sedielka – bez istenia. Na takéto niečo ešte musím zjesť nejeden lopár plný bryndzových halušiek, ale obávam sa, že to stačiť nebude. Na Klienglockner-i si ešte robíme zopár fotiek, ktoré ukážu exponovanosť tohto miesta a pokračujeme v zostupe. Ide to pomaly, ale nieje sa kam ponáhľať. Lepšie prísť do Bratislavy neskoro vo vlastnom aute ako v čiernom vreci.

Najťažší lezecký úsek máme za sebou, zbehnúť dole strmým žľabom už nieje problém a o pár minút sme na chate. Je čosi pred 13:00 a my si môžme oddýchnuť, niečo zjesť či poriadne sa napiť. Na parkovisko potrebujem klesnúť ešte takmer 1 500 výškových metrov. Zdá sa mi to dosť, ale keď si predstavím zostupovú cestu tak to nieje nič hrozné. Hneď od chaty vedie ferrata, ktorou zbehneme pomerne rýchlo. Nad ľadovcom sa uviažeme do lanového družstva, aby sme opäť prešli okolo trhlín. Tentokrát už viem presne kde sú, a nemusíme si svietiť čelovkami. Pred koncom ľadovca si ešte vychutnávam posledné výhľady. Či už do údolia alebo na Grossglockner. Stále mi nedochádza, že som tam bol pred pár hodinami. Pri schádzaní na Studlhütte na mňa prichádza únava. Nieje to zatiaľ nič tragické. Teším sa na chatu, kde si na chvíľku sadnem a niečo zjem. Už sme blízko a každú chvíľu by sa mala chata objaviť. Po pár minútach je to skutočne tak a okolo 14:30 som na chate.

Veci čo som nechal na chate, aby som ich nemusel ťahať hore si balím do batohu, napijem sa teplého čaju, dám si olovrant a čo najskôr sa snažím vyraziť smerom dole. To je pre mňa také typické. Keď začínam byť unavený, vidím iba cieľ a chcem tam byť čo najskôr. Nemám chuť sa rozprávať, fotiť, ani ničím sa zdržiavať. Zostupovú trasu volím ale mierne inú. Po zamrznutom snehu sa mi veru ísť nechce. Hore sa to ešte ako tak dalo, ale dole to nebude sranda. Mačky síce mám, ale nejdem sa zdržiavať ich obúvaním. Pri včerajšej ceste na chatu som v protiľahlom svahu videl chodník, ktorý by som rád použil. Pohľad do mapy hovorí, že sa to dá, len musím prejsť kúsok po vrstevnici. Vydávam sa teda inak ako som došiel. Po pár minútach chôdze po vrstevnici nachádzam chodník, ktorým chcem ísť dole. Ide strmo dole a v jeho závere som rád, že to mám za sebou. Na krátkej rovinke si aspoň trošku oddýchnem, teda hlavne moje kolenná. Nasleduje ďalší strmý zostup, keď toto prejdem tak som už pri Lucknerhütte, vyslovene pár metrov nad autom. Kráčanie po nespevnenej ceste na záver nieje nič moc, ale cieľ sa blíži. Začiatočný strmý úsek od Lucknerhütte dáva zabrať mojim kolenám. Už ich pekne cítim a pár krát sa musím aj zastaviť. Na rovinke sa mi už ide o čosi lepšie a začínam premýšľať čo urobím ako prvé keď prídem k autu. Tesne nad parkoviskom vidím Paľa s Marošom. Je to znamenie, že som dole. Kráčajú mi v ústrety a gratulujú mi. Veľmi to ani nevnímam, lebo už idem na „autopilota“. Mám toho skutočne dosť. Z batohu vyťahujem Paľov foťák a prosím ho nech mi urobí fotku s Grossglocknerom v pozadí. Robím svoju dnešnú poslednú fotku v Jánošíkovej póze a smerujem k autu. Prezúvam sa do tenisiek, dávam si suché a voňavé tričko a teším sa, že som dole.

Chalani prichádzajú pár minút po mne. Niesom sám, čo je zlomený. Máme toho dosť všetci, teda až na Dušana. On bude nezmar. Po ceste domov stojíme na benzínke. Treba nabrať naftu a ja si kupujem kolu (bohužiaľ Rakúšania ešte neobjavili kofolu). Potrebujem dostať do seba cukor. Postupne sa mi vracia život do žíl a teším sa, kedy sa dostanem do postele. Krátko pred polnocou vyliezam zo sprchy a padám do postele.

V pondelok som vďačný za sedavé zamestnanie. Ísť na obed mi robí celkom ťažkosti. V každom prípade bol výstup na Grossglockner pre mňa nezabudnuteľný zážitok, na ktorý budem dlho spomínať. Neviem si však predstaviť, aký plný musí byť vrchol počas turistickej sezónny. Budúci rok mám v pláne dať vrchol s výškou nad 4 000 metrov, ktorý to ešte bude netuším. V Alpách je ich dosť, tak si niečo určite vyberiem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *