Grosses Wiesbachhorn – pokus o ľadovcovú túru

Ako som písal už v predchádzajúcom článku o ferratovom ihrisku Klettersteigarena Höhenburg, vybrali sme sa na Grosses Wiesbachhorn (3 564 m) do najvyššieho rakúskeho pohoria Vysoké Taury.

Po úspešnom natiahnutí kostí sme začali kráčať smerom ku chate Heinrich-Schwaiger-Haus vo výške zhruba 2 800 metrov. Keďže nás čakalo iba príjemných 800 výškových metrov, nebol dôvod sa ponáhľať. Aspoň sa nám tak zdalo. Predpoveď počasia hlásila po obede pár kvapiek, ale aktuálna oblačnosť tomu vôbec nenasvedčovala. Turistická značka hovorila, že je to len dvojhodinový výstup, ale zdalo sa mi to málo. Chodník stúpa pozvoľna, terén je príjemný, žiadne úskalia ani zákernosti nás po ceste hore nestretli. Samotný výstup na chatu sme zvládli aj s prestávkami za niečo vyše dvoch hodín. Chalani, čo sa trosku zdržali na ferrate, prišli na chatu v sprievode prvých kvapiek. Tesne pred ich príchodom sa spustil dážď.

Ubytovali sme sa na chate Heinrich-Schwaiger-Haus, ktorá poskytuje ideálny východiskový bod pre výstup na Grosses Wiesbachhorn. Ubytovanie sme mali vopred rezervované. Dali si menšie občerstvenie a plánovali na ľahko vybehnúť pár metrov nad chatu kvôli aklimatizácii. Dážď naše plány pomenil. Miesto toho sme sa motali po chate a hľadali miesto kde si môžme sadnúť. Stôl, kde by sme si sadli všetci 8 sme bohužiaľ nenašli. Počasie sa našťastie po hodinke či dvoch umúdrilo. Chalani aspoň mali možnosť si nastaviť mačky na svoju veľkosť topánok a urobiť v nich pár krokov nech ráno nestrácame čas. Po večeri sa ukladáme spať. Ráno sa vstáva skoro, čaká nás ľadovec.

Prvý ranný ruch v lágri začína už okolo piatej. Je síce tma ako vo vreci, ale ľudia sa pomaly chystajú na odchod. Ja chápem že ráno treba ísť skoro, ale prečo sa ráno chystať tak dlho. S partiou máme dohodnutí odchod o 6 ráno z chaty a rád by som si ešte pol hodinku pospal, ale nedá sa. Pomaly sa vyhrabem z pod teplej deky a idem sa obliecť, umyť a najesť. Aspoň, že mám pred sebou výstup na Grosses Wiesbachhorn. Bude to môj druhý najvyšší kopec. Pohľad z okna chaty neveští pekné výhľady. Je zatiahnuté, sem tam sa prevalí mrak aj cez chatu.

Krátko po šiestej sa nám podarí vyraziť. Ako sa dalo čakať, ľudí smerujúcich na Grosses Wiesbachhorn je viacej. Hneď za chatou prekročíme snehové pole a krátkou, ľahkou ferratou zdoláme prvé výškové metre. V priebehu pár minút sa dostávame na Unterer Fochezkopf s výškou niečo málo cez tritisíc metrov. Chvíľku sa tu zdržíme, keďže je potrebné obuť mačky a pripraviť cepíny. Je to len snehové pole a tak sa na lano neuväzujeme. Niekde píšu, že túra na Grosses Wiesbachhorne je ľadovcová, niekde nie. Samotná stránka chaty Heinrich-Schwaiger-Haus, tvrdí, že túra nieje ľadovcová. V každom prípade máme všetku výbavu a uvidíme. Pod Oberer Fochezkopf je nutné si mačky zložiť, aby sme ich zbytočne neničili, ale do 10 minút ich obúvame znova. Pred nami je ďalšie snehové pole, ktorého záver sa mi zdá dosť strmý. Všetci to vyšliapeme bez problémov a pri „plese“ veľkosti záhradného bazénu si dáme krátku prestávku na doplnenie energie. Mali sme v pláne po výstupe na Grosses Wiesbachhorn prejsť cez ľadovec a vyštverať sa aj na Bratschenkopf, ale už to asi nestíhame.

Sledujeme ľudí, ktorí už zostupujú z vrcholu. Miesto chodníka, ktorý vedie okľukou cez snehové pole, si zvolili priamy zostup cez strmé skaly a suť. Nemyslím si, že je to dobrý nápad a pokračujeme pekne po snehu. Uvedomujem si, že lano nám bude zbytočné. Ľadovec sa pekne obchádza bokom a lano bude treba iba v prípade núdze, teda snáď ostane celú cestu v batohu.

Mačky znova dávame dole. Čaká nás záverečný výstup na vrchol, na Grosses Wiesbachhorn. Ani si netrúfam odhadnúť koľko výškových metrov nám chýba, ani ako dlho nás to bude trvať. Podľa plánu sme tam už mali byť. Na poslednom výstupe nás predbieha skupinka turistov, ale miesto toho aby išli, nás iba brzdia. Začínam byť z toho nervózny a nechávam ich odbehnúť. Medzičasom sa „kochám“ výhľadmi, respektíve tým, čo mi prevaľujúce sa mraky ukážu. Skupinka už je dostatočne ďaleko a môžem svojim tempom pokračovať ďalej.

Na Grosses Wiesbachhorn dorazíme prakticky súčasne. Čakám na ostatných členov partie aby sme urobili spoločné foto, prípadne sólo fotky pri kríži a užili si vrchol. Oblačnosť je ku nám milostivá a sem tam nám pomedzi mraky ukáže aj kráľa rakúskych hôr – Grossglockner. Dušan s Braňom sa snažia nájsť vrcholovú kešku, ja im chvíľku pomáham, ale neúspešne. Nie som veriaci, ale tam hore nás musí mať niekto veľmi rád. Pred zostupom sa oblačnosť rozpadne a plne si užívame výhľad na Grossglockner a Vysoké Taury. Grossglockner Hochalpenstrasse, ale ostáva ukrytá našim očiam.

Je čas zostupovať. O 14tej sa máme stretnúť pri priehrade s kamošom, ktorý nemal záujem ísť na Grosses Wiesbachhorn. Zostup spomaľuje nepríjemný terén, ale predovšetkým výhľady, ktoré sa otvárajú. Hore sme išli viac ako tri hodiny, dole treba pridať do kroku. Aj keď zostup z vrcholu po prvé snehové pole je dosť nepríjemný. Hore sa išlo o poznanie lepšie (ako vždy). Pred prvým snehovým poľom obúvame mačky a rýchlym krokom zostupujeme. Na ďalšie snehové polia ich už ani neobúvam. Kombináciou kráčania a kĺzania sa dostávam dole rýchlo. Čas, ktorí sme stratili pri výstupe sme získali pri zostupe. Na chatu sa vraciame včas, máme čas si dať polievku, zbaliť veci čo sme tam nechali a pobrať sa dole tak, aby sme stihli plánované stretnutie. Na chatu prichádzam krátko po 12tej, stihli sme to obehnúť zhruba za 6 hodín, aj s polhodinovou prestávkou na vrchole.

Dávam si polievku a čakám na ostatných z partie. Máme dostatok času, každí z nás sa v kľude  naje a pomaly sa začíname trúsiť dole. K priehrade zbiehame podozrivo rýchlo. Malo to trvať dve hodiny, ale dá sa to zvládnuť aj za polovičný čas. Vychutnávam si ešte zopár posledných pohľadov na Grosses Wiesbachhorn zo spodu. Až teraz viem presne identifikovať kde sme boli. Ako po každej túre aj teraz si chalani doprajú pivo a ideme čakať autobus, ktorý nás zvezie k autu. Už len niekde po ceste natankovať a vyraziť smerom Bratislava. Čaká nás dlhá cesta. V každom prípade si myslím, že výstup na Grosses Wiesbachhorn stál zato a bol to vydarený víkend. Boli sme pripravení na ľadovec, ale ten sa tentokrát nekonal. Možno nabudúce. Teším sa na ďalšiu túru v podobnom zložení.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.