Ferrata Konigsjodler – splnený sen

Niekedy koncom roka 2014 som objavil ferratu Konigsjodler v Berchtesgadenských Alpách. Hneď po zhliadnutí prvých obrázkov a videí som vedel, že sa tam chcem dostať a chcem ju prejsť. Jedno z mojich novoročných predsavzatí súvisiacich s turistikou bolo zdolať ferratu Konigsjodler.

Začiatkom marca sa môj sen začal pomaly plniť. Kamarát prišiel s možnosťou ísť na týždňovú dovolenku do strediska Gastein, vzdialeného od ferraty Konigsjodler necelých 40 km, za veľmi výhodných podmienok. V tej chvíli nebolo čo riešiť a veľmi rád som sa pridal.

V rámci prípravy na ferratu Konigsjodler som toho pred odchodom na dovolenku veľa nachodil ako turista a snažil som sa aj čo to poloziť aby som vládal. Predsa len je to podľa bergsteigen.com viac ako 10 hodinová túra a nie je vhodné to podceniť. Prípravu som nebral ako povinnosť, veď chodenie po horách a ferraty je to čo ma baví, iba bolo treba ísť častejšie do kopcov.

Hneď v prvý deň dovolenky som začal detailne sledovať počasie a dúfať, že aspoň jeden deň z celého týždňa sa bude dať ferrata Konigsjodler prejsť. Ísť tam za neistého počasia, s vedomím, že sa minimálne 4 hodiny budem držať „hromozvodu“ ma nelákalo. Mal som šťastie. Celý týždeň bolo priam ideálne počasie, ale najlepšie sa javili streda a štvrtok. S partiou na dovolenke nebol problém si dohodnúť program tak, aby som v stredu mohol vybehnúť na ferratu Konigsjodler, za čo im veľmi pekne ďakujem.

Deň pred odchodom na ferratu Konigsjodler už nemáme na programe žiadnu turistiku. Istí to wellness a saunovanie v neďalekom relaxačnom centre. Celý deň rozmýšľam nad tým, či to zvládnem, kedy vyraziť, koľko hodín ma to bude trvať. Večer je porada. Aby som nešiel úplne sám, Maťo pôjde so mnou, ale na koniec ferraty príde zostupovým chodníkom. Loziť si netrúfa. Ostatných informujeme, že ak nás to bude dlho trvať ostaneme spať hore na chate Matrahaus.

Je krátko po desiatej večer a ja idem spať. Budík mám nastavený na 4:00 ráno. Odchod je naplánovaný na 4:30, aby sme začali stúpať hneď na svitaní. Nemôžem zaspať, som z toho celého jemne nervózny. V noci sa budím s pocitom, že som zaspal. Falošný poplach. Ešte je len 2:17, snažím sa znovu zaspať ale márne. Prehadzujem sa na posteli z jednej strany na druhú a rozmýšľam, či to zvládnem nevyspatý. Veď som spal zhruba 4 hodiny. Moje myšlienkové pochody ruší Maťov budík. Treba vstávať.

4:00 Vstávame, obliekame sa, dávame rýchle raňajky. Po raňajkách ešte raz pre istotu vyhádžem celý batoh, aby som sa uistil že mám všetko a nič mi nechýba. Cítim, že som nevyspatý. Bojím sa, či to dám. Teraz už nie je čas na pochybnosti. Ferratu Konigsjodler mám od seba zhruba 40 km a musím to ísť aspoň vyskúšať.

4:30 Vyrážame z ubytovania do tmavých ulíc Gasteinu smerom von z dediny. Maťa ešte upozorňujem, že bez okuliarov, ktoré mi nechtiac rozbil, toho veľa nevidím. Do navigácie v aute ani nedávam náš cieľ, tú cestu mám toľko krát prejdenú na mape, že nemôžem zablúdiť. Cestujeme cez krásne údolie, prechádzame sériou zákrut a blížime sa k cieľu. Na horizonte sa črtá pohorie, ktorého hrebeňom vedie Konigsjodler. O pár minút parkujem.

5:15 Odchádzame od auta. Z batohu som si vybral čelovku, pre prípad, že ju budem potrebovať. Kráčame však po štrkovej ceste k Erichhutte. Na horizonte sa zore farbí do oranžova, a pomaly začína svitať. Čelovku nakoniec nepotrebujem. Pripínam ju na batoh, nech ju zbytočne nemám na hlave. Svitanie odhaľuje panorámu hrebeňa. Maťo tvrdí, že to musí byť Konigsjodler. Ja dúfam, že to nie je môj dnešný cieľ.

5:45 Dorazili sme na Erichhutte. Ani sa tu nezastavujeme a pokračujeme ďalej. Svetla je už o poznanie viacej a je už jasne vidieť Konigsjodler. Hore pod hrebeňom sa občas čosi zablyskne. Ťažko povedať či je to foťák alebo čelovka. Ten hrebeň z fotiek už poznám. Musím konštatovať, že bohužiaľ je to on. Vidím čo ma čaká a tak pridávam mierne do kroku. Treba pridať, lebo to dnes nestihnem. Výstup hore ide príjemným chodníkom a tak mám čas sa pozerať okolo seba rozmýšľať. Znervózňuje ma, že nikde nikoho nevidieť. To nikto nechce dnes prejsť ferratu Konigsjodler, keď má byť tak krásne? Čo ak sa zmenila predpoveď a všetci to vedia len ja nie? Zaháňam čierne myšlienky a pomaly sa vnáram do kosodreviny. Na serpentínach hlboko pod nami je konečne vidieť ľudí. Kráčajú našim chodníkom. Prečo idú tak neskoro? To je to také ľahké a iba ja z toho robím vedu? Odpoveď ma dobehne o zhruba pol hodinu, keď nás tesne pod nástupom na ferratu všetci predbiehajú. Sú kondične oveľa lepšie pripravení.

7:30 Prichádzame pod nástup na Konigsjodler. Pán, ktorý nás predbehol už zmizol niekde hore v stene, pár dojedá rýchle raňajky a drobná dievčina, už lezie hore stenou. Chalana sa pýtame, kadiaľ vedie normálny chodník hore, ale tiež si nie je istý. Niečo zjem, napijem sa a vystrojím sa do ferratového setu. Medzičasom sa kúsok pod nami objavujú ďalší ľudia. S Maťom sme dohodnutí, že sa stretneme na chate, ak sa niečo udeje, tak si voláme, píšeme.

Ferrata Konigsjodler

8:00 Začínam liezť. Neviem ani poriadne naliezť a musím sa ťahať rukami. Hlava začína pracovať v môj neprospech. Konečne som vliezol do steny. Ako teraz ďalej, veď tadiaľto to nejde. Prechádzam na druhú stranu oceľového ľana. Ani tadiaľto cesta nevedie. Stojím, rozmýšľam. Pár metrov sa potiahnem rukami, som pod prvou vežou, udýchaný. Hlavou mi prebehne myšlienka či nezliezť. Okamžite ju zavrhujem. Mám dobrý čas, ak Konigsjodler-a pôjdem aj 8 hodín tak sa nič nedeje. Sám sebe hovorím, že toto už dnes nechcem počuť. Nasledujúce úseky sú úžasné. Krásne vežičky, ktoré sa obchádzajú raz z pravej strany, inokedy z ľavej a nie zriedka sa ide priamo cez vrchol. Hore to vždy ide ľahšie. Lezenie si konečne užívam. Terén je veľmi exponovaný, ale napriek tomu nič technicky náročné. Menší problém mi robia prechody medzi vežičkami, lebo som nižší. Priepasť ktorú musím sem tam prekročiť je nielen hlboká ale aj dosť široká pre moje krátke nohy. Po absolvovaní prvých zostupov si uvedomujem, že budem mať celkom pekne vyťahané ruky. Stupov je tam síce dosť, ale zostupovať po ferrate, je nepríjemné a toto som veru netrénoval. Ľudia, ktorí vstupovali na ferratu po mne sa skôr vzďaľujú ako približujú, čo ma ukľudňuje. Som na tom fyzicky dobre. Prichádzam k relatívne dlhému lanovému mostu. Na moje prekvapenie, nemám absolútne žiadny strach z výšky a prechádzam bez zaváhanie. V strede sa dokonca zastavím, lebo počujem ako niekto kričí moje meno. Síce bez okuliarov vidím do diaľky veľké prd, no dole na skalách vidím Maťa, ako mi kýva. Našiel chodník a ide hore. Dobre je. Pri zostupe z niektorej z ďalších vežičiek narazím na „dopravnú zápchu“. Všetci stoja. Po pár krokoch chápem prečo. Prišiel som k miestu s názvom „Flying fox“. Je to v podstate lanový most, ale nemá tú časť po ktorej sa kráča. Sadnete si do odsedáku a rukami prerúčkujete po lane. Keďže vždy ide cez most iba jedna osoba, tak to trochu trvá. Skracujem si odsedák, sadám do sedáku a o chvíľku už mám nohy vo vzduchu. Mierne si nadávam, že som si odsedák nespravil o čosi kratší. Na lano, po ktorom sa rukami posúvam ledva dočiahnem. Takýmto spôsobom prekonám 15- 20 metrov lana. Je to fantastický pocit. Na druhej veži pred seba púšťam skupinu rýchlejších Talianov. Jeden z nich sa vôbec neistí o lano. Ja zasa predbieham 5 člennú skupinu, ktorá celú zápchu spôsobila. Lezú pomaly. Jeden chalan má smrť v očiach a ide ako keby bol na skale prvý krát. Neriešim, idem ďalej. Po chvíľke široko ďaleko okolo mňa nikoho. Schádzam z „predposlednej veže“ a užívam si pohľad na „poslednú“. Zatiaľ to leziem iba 2 hodiny a už som skoro na konci. Som fakt dobrý 🙂

 

10:15 pod „poslednou“ vežou v chodeckom teréne nachádzam ceduľku s nápisom, že toto je núdzový zostup a že môžem opustiť ferratu ak sa nato necítim. Tieto riadky ignorujem. Viacej ma znepokojujú tie nasledujúce. Píše sa tam, že som zhruba v polovici trasy a ešte mám pred sebou 3-4 hodiny lezenia. Mysľou mi prebehla prostitútka. Zamýšľam sa, že prečo som si ja „inteligent“ neuložil do telefónu mapu trasy, nech mám lepšiu informáciu koľko vežičiek ma ešte čaká, keď som si tam narval kešky. Kešky, to je nápad. Takto ľahko zistím koľko to mám na koniec. Už len 200 metrov ku keške a zhruba 500 metrov nakoniec. To dám aj keby čo bolo. Veď prejsť pár metrov ku keške, je ľahké, teda aj keď je to ferrata, tak to mám maximálne 20 minút. Dávam si rýchlu desiatu, trochu vody a šup ho do ďalšej veže. Viem, že teraz mám pred sebou úsek obtiažnosti D (prvý najťažší úsek), ale nemôže to byť také hrozné. Ani nie je po technickej stránke. Po fyzickej mám toho už pomerne dosť. V stene ma predbiehajú ďalší dvaja ľudia. Jeden chalan čo sa vôbec neistí, ale prejde takou rýchlosťou, až mám pocit, že ide na bicykli. Druhého chalana ešte zastihnem na vrchole ako oddychuje. Počas prestávok si vychutnávam výhľady na všetky strany, energiu mi dodávam že vidím Matrahaus. To sa pre mňa rovná polievka a už len zostup dole z ferraty Konigsjodler. Počujem divný zvuk, započúvam sa a ono je to hudba. Kto tu púšťa takto nahlas hudbu z reprákov. Určite to nebude nejaký puberťák, lebo to je klasika, príde mi to ako hymna, ale neviem ktorého štátu. Pozná niekto túto pesničku?

11:15 Po odhadovaných „20 minútach“ som pri keške. Jej názov je prekvapujúco Konigsjodler. Stále mám dobrý čas, takže nieje dôvod na paniku. Nepanikárim, ale začínam byť zúfalý, keď vidím, že to čo som liezol hodinu hore, musím teraz zliezť dole, a potom znovu peknou vežičkou v kolmej stene hore. Sadám si rezignovane na záchranársku krabicu, pod ktorou je keška. Dám si vodu, vytiahnem jedlo z batohu a kochám sa výhľadom. Nejdem nič riešiť mám dobrý čas tak žiadny stres. Začínam zliezať a aj nadávať. Neznášam zliezanie, všetky úchyty a stupy sú pre dlhších ľudí, ja nemám ani 170 a musím sa naťahovať. Fyzická aj psychická kondícia odchádza rýchlo. Konečne som dole. Pozerám na stupák a rozmýšľam prečo bol niekto tak skúpy na kramle a nedal ich tam o čosi viacej.

11:50 Začiatok stúpania je pre mňa ťažký. Za normálnych okolností by to bolo v pohode lezenie. Kramľa, krok na trenie, opäť kramľa a tak ďalej. Ale teraz to taká pohoda nie je. Po kolmom úseku (ďalšie D) sa stena mierne položí a je to príjemné C s množstvom úchytov a stupov. Postupne sa celá trasa vyrovnáva a ja počujem hlas, ktorý hovorí, že som to dal. Dvíham hlavu a tam Maťo. Aj by som sa tešil, ale nemám energiu. Natáča video a chce po mne zopár slov. Nechcem byť vulgárny, tak mu poviem slová penis, vagína, prostitútka a súlož. Chápe a dáva foťák dole. Ešte zdvihnem hlavu a hľadám pohľadom chatu. Je pekne v …. ďaleko. Trochu sa napijem a vyrážame smer Matrahaus. Je pár výškových metrov nad nami, ale aby sme sa ku nej dostali najprv musíme čosi zliezť. Veď v horách to ani inak nebýva. Odhadujem to na 30 minút, ale je to o čosi dlhšie. Posledné stúpanie je zlé.

13:00 Matrahaus, majú polievku. Neskutočne sa teším. Dávam si Speckknoedelsuppe, aj keď som sa tešil na moju obľúbenú Leberknoedelsuppe. Ale tú som už dlho nikde nevidel. Teplá polievka mi dodá optimizmus energiu a je mi hneď o poznanie lepšie. Na chate kúpime ešte vodu a nahádžeme do nej šumivé magnézium a celaskon aby sme vládali. Pochodíme po okolí , urobíme pár fotiek a ideme dole. Navrhujem ísť okolo, lebo priamy zostup je vraj zlý, Maťovi sa okolo nechce lebo je to dlhšia trasa. Pod suťoviskom už je to vraj OK. Verím mu, veď tade pred pár hodinami prišiel. Pozerám do mapy a odhadujem to na 3 hodinový zostup.

14:00 Opúšťame chatu a vyberáme sa ešte opačným smerom po kešku, keď zisťujeme koľko kvôli nej musíme klesnúť nechávame ju tam a vraciame sa na našu pôvodnú trasu. Stúpania mi nerobia dobre, ťažko sa mi ide. V sedle pri odbočke vľavo na Birgkarsteig, našu zostupovú trasu, odlovíme rýchlu kešku a vyrážame dole. Úvod ide suťoviskom. Je to pekne na prd. Pod nami je kopec malých kamienkov, na ktorých sa to kĺže. Ideme ako keby sme mali naložené v gatiach. Maťo ukazuje na akýsi veľký kameň dole, kde to končí. Hovorím si, veď to je kúsok, to je pohoda. Chodník sa síce vlní a nejde priamo ku tej skale, ale akosi sa pomaly približujeme. Kameňov do doliny púšťame viac než by bolo vhodné. Našťastie s kameňmi nejde nikto z nás. Preklínam tento chodník. Ešte po ceste dole z chaty sme stretli partiu chalanov, ktorých som predbiehal na ferrate Konigsjodler. Divili sa, že ideme dole práve touto trasou a nie naokolo tak ako chodia všetci. Povedal som im, že kamoš to už dnes prešiel a vraj to nie je také zle. Ako som sa veľmi mýlil som si ešte naplno neuvedomoval.

15:30 sme pod suťoviskom o zhruba 300 výškových metrov nižšie než je chata. Pri tomto zistení morálka výrazne upadá. Prechádzame úsekom kde sa už dá aspoň dobre chodiť. Teda, sem tam chodíme po skalách a chodník je viac než príjemný, ale sú miesta kde „chodíme aj rukami“, lebo nechceme zahučať do doliny. Niekde v diaľke mi Maťo ukazuje, odkiaľ začínal, a ktorým žľabom s ferratou zostupoval od nástupu na Konigsjodler na tento (pardon za výraz) chodník. Výškové metre strácame rýchlejšie ale stále sme vysoko nad 2000 a lúka pod nami je sakra ďaleko. Pri žľabe, ktorým Maťo zostupoval ešte strácame chodník a ideme rovno dole. Obchádzame a preliezame veľké kamene. Sme rovno v žľabe, ktorým všetko padá. Uvedomujem si, že chodník musí viesť inou, bezpečnejšou cestou, ale nemám síl ju hľadať. Musíme prejsť cez veľké snehové pole, mne sa po ňom ide dobre, nemusím nič obchádzať a sem tam sa pošuchnem dole, ako na lyžiach. Maťo za mnou výraznejšie zaostáva a štýl jeho chôdze je už dosť rezignovaný. Na lúke, takmer pod snehovým poľom, si dávame krátky oddych. Maťo je rezignovaný a už nemá vodu. Ponúkam mu moju a dúfam, že do hodiny sme dole. Ani ja jej nemám veľa. Veď už len zbehnúť týmto pekným chodníkom pod nami a sme v podstate dole, prejsť pár kilometrov lesom po lesných cestách už nebude problém.

17:30 sme už v kosodrevine a moja nálada sa dvíha. Uvedomujem si, že cieľ je blízko. Klesania mám už plné zuby a som vďačný za každé malé stúpanie hoci sa mi do kopca ide ťažko. Maťovi sa ide o čosi lepšie, nestíham za ním. Prejdeme ponad jedno hospodárstvo. Okolo kráv, ktoré sa bezstarostne pasú na lúke. Pred ďalšou križovatkou nás pozdravia kone. Snažím sa nájsť turistický rozcestník ešte pred stúpaním ale márne. Nedá sa inak, treba vystúpať pár výškovýh metrov. Nič hrozné, 20 možno 30, ale preklínam ich. V telefóne vidím, že po najbližšiu kešku, ktorá je pri „krčme s kofolou“ je to už len necelý kilometer. Oboch nás to naštartuje, aj keď si uvedomujeme, že tak málo to nebude, keďže cesta nejde priamo.

18:30 Miesto kofoly, si dávam colu, kedže Rakušania kofolu nemajú. Ich problém. Vyzúvam sa a nechávam chodidlá odpočinúť. Už majú toho po dnešku viac než dosť. Poslednú hodinu som cítil aj bolesť v pravom kolene, dúfam že bude OK. Som vyčerpaný a dostávam zimnicu. Tento rok by som chcel zvládnuť ešte jednu podobnú ferratu. Informujem Maťa, že ak ma to napadne, nech ma niečim udrie. Ale poriadne. V každom prípade sa „teším“ na zajtrajšiu svalovicu. Ešte, že máme v pláne iba Grossglocknerhochalpenstrasse. K autu to máme odhadom 600 metrov po asfaltke, veľmi ťažko sa mi obúva, topánky zaväzujem iba tak aby som si nestúpil na šnúrky. Po ceste ešte neúspešne hľadáme jednu kešku. Ak máme chuť hľadať ešte krabičky, nemôže to byť s nami také zlé.

19:05 Po necelých 14tich hodinách sme pri aute. Nepoznám lepší pocit ako prezuť sa do čistých ponožiek a tenisiek. Teda poznám, a hneď niekoľko, ale nesúvisia s turistikou 🙂 Maťo ešte odbieha hľadať kešku čo je na parkovisku. Cestou sa bavíme o tom, ako veľmi sme unavení, a koľko by sme boli schopní ešte kráčať. Niekde som čítal, alebo počul, že ak si človek myslí, že už je na konci svojich síl, tak je „vybitý“ iba na 30 či 40 percent. Ale či je to pravda to netuším.

Večer chodím po apartmáne ako dolámaný. Sprcha je pre mňa požehnaním a idem spať prvý. Pred spaním si dávam pre istotu paralen na zimnicu a predávkujem sa vitamínom C (odbúrava kyselinu mliečnu). Pri posteli si spravím ešte pár drepov proti svalovici. Stále si neuvedomujem, akú krásnu túru som prešiel, že som si splnil sen a môžem sa vrhnúť za ďalším.

Pri písaní článku sa mi vynárajú čerstvé spomienky na túto krásnu trasu a neraz sa prichytím s úsmevom na perách. Premietam si krásne pohľady z exponovaného terénu ferraty Konigsjodler, z chaty Matrahaus, či zostupovej cesty. Bol to jeden z najnáročnejších turistických dní v mojom živote, ale zároveň aj jeden z najkrajších. Ferrata Konigsjodler určite stojí za návštevu a veľmi rád sa na ňu o pár rokov vrátim. Vrelo ju môže odporučiť každému, kto už má niečo polozené a myslí si, že je kondične pripravený. Celý okruh vám jednoznačne povie ako ste na tom. Ak svoje sily preceníte, stále je možnosť ostať spať na chate Matrahaus. Výhľady skutočne stoja zato a náhorná plošina mi veľmi pripomína Mŕtve hory. V každom prípade odporúčam vyraziť veľmi skoro ráno.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.