Ferrata HTL – najťažšia v Hohe Wand-e

Keďže s priateľom nevieme cez víkendy obsedieť v Bratislave, stále hľadáme miesto, kam by sme mohli vyraziť na turistiku alebo na ferraty. Nakoľko cez víkend nehlásili na horách pekné počasie, rozhodli sme sa pre ferraty. Do úvahy padli hneď tri – Postalklamm neďaleko Salzburgu, športová ferrata Mammut Klettersteig – Beisteinmauer alebo HTL Klettersteig na Hohe Wande. Všetky sú lákavé a v piatok večer som ešte nebola rozhodnutá, kam pôjdeme. Rozhodnutie som nechala na rannú spontánnosť, teda na lenivé vstávanie. Ani jednému z nás sa nechcelo z postele vyliezť, a tak bolo rozhodnuté. Pôjdeme tam, kde je to najbližšie. A tak vyhrala ferrata HTL.

O tejto ferrate je veľa popísaného, kolujú o nej rôzne názory. Niekto ju pokladá za ťažkú, iný zase tvrdí, že to nie je tak náročná ferrata. Kto vám povie druhý variant, neverte mu úplne. Prečo? Čítajte ďalej. 

Pred obedom sa dostávame do dediny Maiersdorf. Pred vstupom do parku zaplatíme mýtny poplatok vo výške 2 € a vstupenku 1,80 €/osoba a pokračujeme na parkovisko, odkiaľ je to k ferrate cca 5 – 10 minút. Ešte sledujeme paraglidistov, ktorí tam lietajú na svojich farebných padákoch. Tento pohľad ma nabudil trochou energie a povedala som si, že to raz vyskúšam aj ja. No ale poďme ďalej k stene, kde sa začína ferrata. Jeden chalan už bol pár metrov nad zemou, zachytilo sa mu ypsilonko, snažil sa ho uvoľniť. Ďalší dvaja odvážlivci si prezúvali lezečky a pomaly vyrážali za ním.
Ja som začala váhať, čí ísť hore v tvrdých topánkach alebo si mám prezuť tiež lezečky. Bola som si istá, že v lezečkách pôjde výstup hore oveľa jednoduchšie, ale pri pomyslení na to, že ich budem mať na nohách cca 2 hodiny, som bola v rozpakoch. Vedela som, že ma budú prsty na nohách neskutočne bolieť. Ako sa v mojej hlave odohrávala táto dilema, prišli ďalší dvaja lezci, ktorí si obúvali tiež lezečky. A tak bolo rozhodnuté. Pôjdem v lezečkách aj ja. Okrem lezečiek ma tlačil aj čas. Veď už bolo 11:45 hod. Ide sa!

Priateľ si nebol celkom istý, či sa chce pustiť do zdolávania HTL alebo nie. Keďže ju už absolvoval, vedel, čo ho čaká. Spravil pár metrov hore, no nakoniec sa rozhodol, že sa vráti späť a vyvezie sa hore autom. Nemala som dobrý pocit z toho, že mám ferratu absolvovať bez neho. Kombinácia toho, že neviem, do čoho idem a idem tam sama bola hrozná. Na jednej strane som mala nutkanie HTL-ku vyskúšať, na druhej strane ma však brzdila myšlienka „samoty“. Zvládnem tento najťažší začiatočný úsek? Áno, čítate dobre. Na prvý úsek som použila prívlastok najťažší. Klasifikuje sa ako úsek prevažne obtiažnosti D, je tu však aj mierny previs D/E. Tento úsek nie je technicky náročný, ale si vyžaduje obrovskú silu, keďže sa takmer celý čas musíte ťahať hore rukami. Skala je hladká, vyšmýkaná ako klzisko. Kde sa chytíte, kam sa postavíte, všade sa to šmýka. Aby som to mala o čosi náročnejšie, tiež som si zabudla na istení prepnúť ypsilonko. A tak som sa musela vrátiť o čosi nižšie, aby som si ho prepla. A práve teraz som sa maximálne vysilila. Pozbieraním všetkých síl som sa vyškriabala cez previs a musela som celú situáciu predýchať.

Idem ďalej, alebo sa vrátim dole? Mám toľko síl, aby som vyšla celú ferratu alebo sa niekde zaseknem a nebudem môcť pokračovať? Čo potom? Ferrata je jednosmerná. Cesta vedie priamo hore. Chvíľu oddychujem na malom mieste, kde sa mi dobre stojí a kričím na Miška, že pokračujem. Už som chytila do ruky aj fotoaparát, už je všetko OK. Spravím pár záberov a idem ďalej. Lezie sa mi podstatne lepšie, aj keď som vyčerpaná. Nemusím sa držať len lana, viem si nájsť aj dobrý chyt na skale. Stupy na nohy sú tiež lepšie.

Po niekoľkých minútach si všimnem, že mám štyri prsty na rukách do krvi zodraté. Napriek tomu, že som mala ferratové rukavice, sa mi počas ťahania sa hore na lane prsty zošúchali. Až teraz si uvedomujem, že to dosť štípe, rany nie sú ničím chránené. Batoh si teraz nemôžem dať z chrbta dole, aby som si vybrala leukoplat. Prvýkrát použijem odsedák, a chvíľu premýšľam. Presviedčam si hlavu, že je to v poriadku, prsty sa zahoja. Navyše mi je nenormálne teplo. Slnko praží priamo na skalu. Nemám však na výber, musím pokračovať. Pri takomto dumaní ma dobieha jedna česky hovoriaca ferratistka. Prehodíme pár viet, nechám ju ísť predo mnou a ja sa pomaly poberám za ňou. Ešte sa nájde pár miest, kde musím vyvinúť viac síl, ako techniky. Ale už to nie je vyslovene trápenie. Asi o 12:30 hod. sa dostávam na malé miestečko, kde sa nachádza „Wandbuch“ – skalná kniha, kam sa môžete zapísať. Dá sa tu pekne posedieť, nazbierať energiu pre ďalší výstup.

Všimla som si, že pod stromom oddychuje aj česká ferratistka, tak som sa k nej pridala. Dali sme sa do dlhšej debaty. Ako som sa dozvedela, býva neďaleko a pomerne často vybehne na túto ferratu. Dnešný deň si ani ona veľmi nepochvaľuje, kvôli teplu sa jej tiež nelezie pohodlne. Pýtam sa ju, ako vníma ferratu. Ona sama neodporúča, aby na ňu išiel človek, ktorý nemá dostatok síl, resp. silné ruky. Vraj každý víkend číta o tom, ako museli niekoho zachraňovať, či už helikoptérou alebo zlaňovaním, pretože sa na prvom úseku dotyčný zničil a nebol schopný pokračovať.
Pomaly je už však čas znovu vykročiť na skalu. Ani sme sa nestihli postaviť, zrazu asi pol metra od „novej parťáčky“ padol obrovský kameň. Mala šťastie, že ju netrafil. Pri pohľade na túto hororovú scénu sa mi rozbúchalo srdce. Mlčky sme pozerali na seba. Po chvíľke sme sa obe ukľudnili, zapísali do knihy a začali sme liezť ďalej.

Druhá časť už bola viac technická. Náročnosť B, C, D, taká lepšia preliezka. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo som ju vyliezla. Mohlo to byť asi pod 10 minút. Na mieste Hofrat Schwarzer-Rast ma už čakal priateľ. Bola to veľká úľava, keď som zbadala jeho usmiatu tvár. Vymenili sme si pár viet, keď som si všimla, že nemám rukavice. Zabudla som si ich nižšie, pravdepodobne pri skalnej knihe. Priateľ bol ešte taký ochotný, že sa ich vybral dole hľadať. Vrátil sa bez nich, no nevadí. Aj tak som si chcela kúpiť nové s dlhšími prstami. Posledné metre som liezla v priateľových rukaviciach.
Trochu si ešte oddýchnem a rozhodujem sa, ktorou cestou pokračujem ďalej. Keďže som najťažšiu záverečnú časť Blutspur absolvovala už v minulosti pomocou istenia na hornom lane, dnes ma tento úsek neláka a s radosťou ho vynechávam. Pokračujem po HTL-ke traverzom, ktorý vôbec nebol tak zlý, ako som si ho pôvodne predstavovala. Lezečky pri trení držali fantasticky, radosť sa presúvať na skale. Z vyhliadkovej plošiny Skywalk ma sledoval priateľ. Bola som úplne pokojná, mala som pocit, že dáva na mňa pozor. Ešte ma čaká kolmý úsek smerom hore. Tu si odsadám, aby som si zmapovala cestu, kadiaľ vedie. Záverečný úsek bola hračka. Vybehla som ho pomerne rýchlo. Asi o 14:10 hod. som si mohla vydýchnuť. Ferrata HTL zdolaná!

Sadám si na trávu, vyzúvam lezečky. Až teraz si uvedomuje, že ma prsty na nohách skutočne bolia. A to nehovorím o prstoch na rukách. Nevadí. Stálo to za to! Prichádza vysmiaty priateľ. Jeho pochvala je to najcennejšie, čo som od tejto ferraty mohla dostať. Keďže je to vtipálek, rozhodol sa, že spraví so mnou ešte krátky rozhovor. V tej vyčerpanosti som mu nevedela dať plnohodnotné odpovede na jeho otázky. Som však rada, že som skúsila zdolať HTL ferratu, a že sa mi ju podarilo vyjsť. Pochopila som, že táto ferrata nebola pre mňa užívaním si, bolo to skôr o dokazovaní si, čo zvládnem. Najbližšie si určite vyberiem ferraty, kde to nebude vyslovene o sile. Ale na HTL Klettersteig určite nezanevriem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.