Ferrata Eisenerzer Steig a „veselý“ zostup

Po dlhej dobe sme sa s manželkou koncom apríla vydali na prvú tohtoročnú ferratu. Ani jeden z nás nebol na Eisenerzer Steig-u, a tak padla voľba naň. Taktiež preto, že vrchol nemá vysoko a už by tam nemuselo byť veľmi veľa snehu. Predpoveď počasia vychádza podľa našich predstáv, preto v sobotu ráno môžeme vyraziť.

Ráno bojujeme so vstávaním. Ani jednému sa nechce vstávať, a tak od ideálneho skorého odchodu máme veľmi ďaleko. Ako je ešte mojím „dobrým“ zvykom, balím sa až ráno. Má to jednu obrovskú výhodu, vždy si niečo zabudnem a učí ma to improvizovať v teréne. Je krátko pred deviatou, keď konečne sadáme do auta a vyrážame smer Eisenerz.

Po 11:00 hod. parkujeme nad Eisenerzom, odkiaľ chceme urobiť okruh. Ferratou Eisenerzer Steig vystúpame hore a ak nebude veľa snehu, zbehneme aj na vrch Pfaffenstein a následne zostúpame cez Sudwandsteig. Podľa stránky Bergsteigen je to okruh na necelých 6 hodín. Už sa posúval čas, svetlo je dlho, tak som v kľude, lebo to bez problémov stíhame.

Zo začiatku stúpame strmo lesom po turistických chodníkoch a sem-tam križujeme lesnú štrkovú cestu, prípadne ideme po nej. Postupom času je stúpanie strmšie a strmšie, ale aspoň vidíme, že sa blížime ku stene.

Od raňajok sme nejedli a už je po 13tej. Sme niekde na hrebeni pod stenou a je čas na obed. Hľadáme miesto v závetrí, aby sme si mohli obed patrične vychutnať. Sadáme si do tieňa a kocháme sa výhľadmi na kopce krížom cez údolie. Práve preto milujeme obaja s manželkou hory a obed si v prírode naozaj vychutnávame.

Po obede stúpame ešte pár minút, kým dorazíme pod stenu na začiatok Eisenerzer Klettersteig. Nahodíme ferratové sety a pomaly začíname stúpať. Nástup na ferratu je tradične o trochu ťažší ako nasledujúce kroky. Až niekde pod vrcholom, kde sme boli mierne unavení sa objavili o čosi náročnejšie úseky.

Trasa poskytuje pekné výhľady na protiľahlý Eisenerzer Reichenstein. Obrovský povrchový lom v údolí kazí pohľad na okolité kopce. Vidieť, že už vyťažili takmer celý kopec. Keď sa prehupneme cez hrebeň, otvárajú sa nám pohľady na Leopoldsteinersee a stenu nad ním, v ktorej sa nachádzajú ferraty Kaiser Franz Jozef a Rosslochholen.

Pod vrcholom nám dochádzajú sily, slnko na nás pečie a nemáme už ani vodu. Za celý deň sme stretli iba dvoch turistov, ktorí sú dávno pred nami a zmizli niekde v stene. Ešte ich zahliadneme tesne pod krížom, ale kým sa dostaneme na vrch my dvaja, tak sú preč. Nevadí nám to. Môžeme si vychutnať vrcholový kríž osamote, posilniť sa a hlavne nabrať sneh do fľaše, aby sme mali dosť vody na cestu späť.

Snehu je tu podstatne viacej ako som očakával. V stene absolútne nič, ale tu o to viac. Ešte sa utešujem, že je to iba taká tenká vrchná vrstva a bude sa po ňom dobre kráčať. Po prestávke, keď začneme kráčať k zostupovej ceste zistíme, že realita je o poznanie smutnejšia.

Po prvých krokoch zisťujeme, že snehu je tu ešte skutočne veľa. Občas mi zapadne noha do snehu po koleno, občas do pol stehna. Manželke zapadne noha tak, že ju nevie vytiahnuť. Bojuje tam zopár minút a vidím ako sa jej do tváre vkráda zúfalstvo. Pomáham jej nohu vyhrabať, ale je to robota na pár minút. Ideme už asi 30 minút a k vrcholu Pffafenstein sme sa skoro vôbec nepriblížili. Vidím to tak, že nejdeme ani plytvať silami a pokračujeme rovno k zostupovej ceste.

Za normálnych okolností si viem predstaviť, že od konca ferraty Eisenerzer na vrchol Pffafenstein a na začiatok zostupovej cesty to je príjemná 45-minútová prechádza vedúca takmer po rovine. My sme na začiatok zostupovej cesty išli takmer 2-krát dlhšie, a to sme samotný vrchol vynechali. Brodenie snehom nás veru vyčerpalo.

Najväčšia „sranda“ však prichádza až teraz. Najprv musíme nájsť zostupovú cestu, nikde žiadne stopy, všetky idú kamsi ďaleko preč zlým smerom od nášho auta. Keď nájdeme zostupovú ferratu cez Sudwandsteig zisťujeme, že nástup je pod snehom. Našťastie sa to dá relatívne v pohode obísť. Neskôr prichádzame na miesto, kde je zostupová ferrata kompletne pod niekoľko metrovou vrstvou snehu. Pošmyknutie na tomto snehovom poli by mohlo mať fatálne následky.

Neviem čo ma doma osvietilo, ale zobral som so sebou aj kúsok lana. Robím štand cez ferratové istenie, najprv zľanuje manželka a ja za ňou. Ak by bolo lano čo i len o dva metre kratšie, tak by sme museli stúpať celú cestu späť a zísť druhou stranou.

O pár metrov nižšie je ďalšie snehové pole. Tentokrát robím štand cez skalu a postupne sa obaja zlaňujeme. Napísal som síce dve vety, ale realita a mudrovanie na skale bolo o poznanie dlhšie. Stratili sme tu veľa času. Zostup už je našťastie bez snehu, ale aj tak to nie nič príjemné, takmer kolmá strmina dole, miestami suťovisko. Som prekvapený, že to Rakúšania posadnutí bezpečnosťou neodistili lepšie.

Pod stenou ešte blúdime v suťovisku a hľadáme chodník, kam máme zostúpiť. Pomaly sa zmierujem s tým, že sa k autu dostaneme až po tme. Až tak nám to nevadí, podstatné je, že máme dosť vody. 😊

Cesta dole je takmer nekonečná. Zostupujeme lesom, križujeme niekoľko štrkových ciest a nie a nie prísť dole. Pravidelne sledujem na online mape, kde sme a ako ďaleko je to k autu. Keď prichádzame na posledné rázcestie, je už šero. K autu to máme už len pár minút chôdze a už pomedzi stromy vidieť svetlá pouličných lámp a prvého domu nad parkoviskom.

Celý okruh nám trval cca 9 hodín. Je pravda, že pri výstupe sme sa veľmi neponáhľali. Hore sme však nepočítali s obrovským množstvom snehu a už vôbec nie, že aj v zostupovom žľabe bude toľko snehu. Som rád, že som vzal so sebou kúsok lana a hlavne, že som ho vedel použiť. Ako sa hovorilo na inštruktorských kurzoch: „Nie je podstatné, či je zážitok pozitívny alebo negatívny. Hlavne, že je intenzívny.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *