„Fagarašská rýchlovka“ – Negoiu

Každý z vás už iste počul o pohorí Fagaraš v Rumunsku. Niektorí z vás už možno v minulosti hodili batoh na chrbát a prešli hrebeňom rumunských Karpát. To bola krása, že? Prespávanie vonku a všade naokolo príroda a krásne kopce. My sme žiaľ, veľa času nemali, a tak sme si vybehli len na druhý najvyšší vrch Rumunska – Negoiu (2535 m n. m.).

V hoteli Cabana Paltinu pri jazere Lacul Bâlea (2034 m n. m.) servírujú raňajky od 8:00 hod. Ak pripočítame k tomu ešte pomalý servis, do hôr sme vyrazili niečo pred deviatou. S plným bruchom sa išlo do kopca trochu ťažšie, no po 20 minútach sme sa dostali do sedla Cumătura Bâlei (2202 m n. m.). Tam nás informovala tabuľka, že na vrchol Negoiu to máme ešte 6,5 hodiny. Kto už v rumunských kopcoch bol, vie, že to nie je len kráčanie do kopca. Nakoľko je to hrebeňovka, čo vystúpate, to z veľkej časti aj sklesáte dole, a tak idete hore, dole, hore, dole, až kým nedôjdete k vytýčenému vrcholu.

Aj napriek peknej predpovedi sa nám výhľady začali strácať. Miestami sa na nás valila taká hmla, že sme nevideli takmer nič. Po cca 30 minútach sme sa ocitli na veľkej zelenej lúke Şaua Paltinuliu (2345 m n. m.). Na mňa pôsobila spolu so zahmlenými výhľadmi na vrcholky hôr priam čarovne. Ideálne miesto, kde si človek môže ľahnúť a len tak byť. Ale my kráčame ďalej, teda, čo sme si doteraz nastúpali, to v podstate schádzame.

Chodník začína byť zaujímavejší, začínajú sa objavovať aj prvé reťaze. Otvoril sa nám aj výhľad na hrebeň, kadiaľ povedie naša cesta. Pred nami sa už týči vrchol Vârful Lăiţel (2390 m n. m.). Tak šup, zase dole a hore! Na vrchole dlho nepobudneme, radšej sa tu zastavíme cestou späť, keď tu nikoho nebude. Je tu skrytá keška a máme na ňu zálusk.

Schádzanie z tohto vrcholu je pre mňa najzaujímavejším. Je tu krátky skalný úsek, trochu spestrenie po obyčajnom kráčaní štýlom ľavá-pravá. Po 40 minútach sa dostávame k jazeru Lacul Călţun (2135 m n. m.). Krásne miesto na oddych a načerpanie energie. Ako vždy, v batohu nesmie chýbať dobrá klobása. Pri jazere odpočíva dosť ľudí, poniektorí tu prespali, či už v bivaku alebo pod holým nebom. Voda je priezračná, priam láka, aby sa človek išiel osviežiť. Brrrr, kto má odvahu, nech sa páči. 

No, ale poďme ďalej! Po niekoľkých výškových metroch nás informuje ceduľa, že úsek, ktorým sme chceli ísť je kvôli padajúcim kameňom uzavretý. Nezostávalo nám nič iné, len poslúchnuť varovanie a ísť tou dlhšou cestou. Najprv krátky skalný výšvih, potom polhodinový traverz a znovu pár výškových po skalnom chodníku. Vrchol máme už na dosah. Niečo pred druhom sme hore na Negoiu (2535 m n. m.). Je tu veľa ľudí, nájsť si pekné miesto na oddych aj s výhľadom bolo menšie umenie. Slnko hreje, Rumuni spievajú rezké pesničky, nádherná príroda pod našimi nohami… Čo viac si môže turista priať? Slovenský turista možno ešte dobrú domácu k tomu. :D

Po oddychových 45 minútach schádzame tou istou trasou dole. Ak si spomínate na miesto, kde bola informačná ceduľa o uzavretom chodníku, kúsok nižšie tečie tenký pramienok výbornej vody. Nám prišiel vhod, doplnili sme prázdne fľaše. Cesta späť bola o čosi rýchlejšia. Čo nám doobeda zakryla hmla, to sme teraz uvideli. Občas som sa dokonca pozastavila nad tým, či sme naozaj išli tou danou trasou. Posledné metre boli už „na autopilota“. Po 10 hodinách sa nohám už nechcelo vôbec kráčať.

Pri sile ma držala predstava na dobrú polievku a teplý bylinkový čaj. Predchádzajúci večer dal takejto peknej predstave pán čašník v hoteli Cabana Paltinu rýchlo stopku: „Soup is finish, herbal tea is finish, hot chocolate is finish.“ Buď sme rozmaznaní rakúskym prístupom na chatách alebo sa v Rumunsku majú ešte čo učiť. Tentokrát sme však išli do vedľajšej reštaurácie, kde polievku mali.

Ďalší deň sme si dali už len krátku vychádzku k jazeru Lacul Capra. Po raňajkách sme od ubytovania vystúpali 280 výškových metrov do sedla Şaua Caprei (2315 m n.m.). V pätách sme mali poľských vojakov. Bolo vtipné sledovať ich nasadenie. Niekoľko z nich kráčalo rýchlo hore, poniektorí zase dali prednosť častejším oddychom a fotografiám. Po necelej hodine sme pri naozaj krásnom jazere. Je tu rozložených niekoľko stanov, väčšina z nich len teraz vstáva. Našli sme si pekné miesto a len tak sme pobudli v tejto nádhernej prírode.

Nadišiel však čas opustiť toto miesto a vrátiť sa späť na Slovensko. Na horskej ceste Transfăgărășan bola smerom hore dlhá kolóna. Boli sme radi, že v nej nie sme. Každopádne sa sem chceme vrátiť aspoň na týždeň a prejsť si celý hrebeň aj so spacákom v batohu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *