Divoký prechod cez Triglav

Každý z nás má svoje miesto. Miesto kde sa cítime ako doma a kde dobre poznáme každý kameň. Potom sa vyberieme na miesta, ktoré sú nám neznáme a pokúšame sa uplatniť poznatky z domáci hôr … a akosi to nejde. Presne toto sa mi stalo počas mojej prvej návštevy Slovinských hôr – na Triglav.

Moja predstava o plánovaní túry v Slovinsku bola jednoduchá. Kúpim si mapu, na ktorej nájdem Triglav a k nemu štyri farby značiek. Červenú, modrú, zelenú a žltú znázorňujúce turistické trasy. Smelo sa vydám po niektorej z nich veď bežné veci čo nosím do hôr na Slovensku mi musia stačiť aj v Slovinsku pri ceste.

Týmto som sa riadil počas mojej túry na Triglav. Kúpil som mapu a hneď som zbadal rozdiel. Okamžite som si všimol, že všetky cesty sú značené iba červenou. Niektoré však boli značené plnou čiarou, niektoré čiarkovanou a našlo sa aj zopár iba bodkovaných. Bodkovane sú označené najťažšie cesty, môj preklad bol najzaujímavejšie. Turú cez Triglav som naplánoval cez čo najviac bodkovaných trás.

Túru som začal v Aljazev dome v doline Vrata (1 015 m). Prečo? Severná stena Triglavu má viac ako 1 500 metrov a je to niečo čo musíte vidieť. Je úžasná, skvelá, dych berúca.

Pre výstup hore som zvolil trasu cez Tominskova pot. Na mojej mape bola trasa označená bodkovane a na začiatku trasy som videl značku “Zelo zahtevna pot” (veľmi náročná trasa). Trasa to bola skutočné nádherná a na niektorých miestach aj mierne exponovaná. Ak je toto „veľmi náročná trasa“ tak určite nebudem mať na Triglave problém. Aspoň som si to myslel.

Spal som v chate Dom Valentina Stanica (2332 m). Pár metrov nad chatou je kopec s názvom Begunjski vrh (2461 m). Veľmi vrelo odporúčam výstup na tento vrchol, keďže poskytuje neopakovateľný pohľad na severnú stenu Triglavu.

Nasledujúci deň som sa vydal na Triglav. Znovu som použil chodník označený bodkovanou čiarou. Táto trasa bola o čosi viacej exponovaná, ale nič ťažké. Na chodníku som stretol zopár postarších ľudí a niektorí z nich mali odhadom po šesťdesiatke.

Triglav (2 864m) samotný bol doslova preplnený ľuďmi. Nestrávil som tu veľa času začal som zostupovať. Tu začala skutočná sranda. Aby som povedal pravdu nezačalo to hneď od vrcholu. Najprv som zišiel strmý svah a prešiel kamenné pole. Viacej na západ kamenné pole bolo čoraz strmšie a strmšie až som sa ocitol na ostrom hrebeni a zostup začal byť skutočne náročný. Môj zostup bol veľmi pomalý, keďže po pravej strane som mal severnú stenu Triglavu a po ľavej strane to nevyzeralo o nič lepšie. Niektoré časti chodníku išli priamo ponad severnú stenu Triglavu.

Stretol som zopár ľudí, ktorí išli opačným smerom. Jeden z nich sa ma snažil presvedčiť aby som šiel späť na vrchol, ale keďže som mal už akú takú skúsenosť s „ťažkými cestami“, tak som neočakával žiadne väčšie komplikácie. Chlapík mal so sebou lano a aj peknú helmu….. Myslel som si, že je iba príliš opatrný.

Zostup začal byť čoraz náročnejší. V jednom mieste som ostal stáť na skale na hrebeni a hľadal kadiaľ pokračuje chodník. Nahol som sa dopredu, aby som videl dole a pod sebou som videl kolík trčiaci zo skaly. Fuuu! Kľakol som si, otočil som sa ceste chrbtom, do ruky som chytil kolík trčiaci zo steny a pomaly som sa spustil dole, naťahujúc svoje nohy čo najviac aby som dočiahol na zem. Podarilo sa, ale mal som pocit ako keby som sa musel natiahnuť aspoň o pól metra. Pri tomto úkone som použil zopár „vybraných slov“.

Ak by som mal prirovnať môj zostup z vrchu Triglav k niečomu, určite by to bola variaca sa žaba. Ak dáte žabu do studenej vody, ktorú postupne zohrievate, žaba z vody nevyskočí. Voda sa zohrieva postupne a žaba sa uvarí. Pri mojom zostupe to bolo podobné. Voda sa síce nezohrievala, ale zostup sa postupne komplikoval.

Najťažšie miesto na mňa ešte len čaká neďaleko sedla Luknja (1 758 m). V kolmej stene bolo cik – cak natiahnuté oceľove lano. Visel som na lane, držal sa všetkou silou. Skutočne som sa bál, že sa tu končí moja životná cesta. Na moje prekvapenie v stene bolo čosi načo sa dalo postaviť a podarilo sa mi zísť dole bez nehody.

V sedle bola skupinka nemeckých dôchodcov. Dôchodci pozorovali moje trápenie na lane a keď som prechádzal okolo nich tak mi zatlieskali. Ja som sa však hanbil. Z môjho pohľadu bola veľká blbosť ísť touto cestou dolu. Neskôr som sa dočítal, že táto trasa sa volá Bambergova pot a je to náročná ferrata obtiažnosti C/D. Ako na každú ferratu aj tu treba mať helmu a ferratový set. Nemal som nič z toho, ale mal som ťažký batoh plný oblečenia a jedla na ďalšie dva dni.

Od vtedy som prešiel už mnoho ferrát, niektoré z nich boli veľmi náročné. Samozrejme, že som ich absolvoval s ferratovým setom, helmou a drobnosťami, ktoré mi pomohli. Ale nikdy nezabudnem na lekciu, ktorú mi uštedril Triglav. Ak niekam idem, tak sa snažím zistiť čo najviac informácií. Bez informácii a prípravy sa nekoná žiadna túra.

Aby som to uzavrel. Na internete nájdete, že trasa Tominskova pot je ferrata obtiažnosti B a trasa z Kredarica na Triglav je ferrata obtiažnosti B/C.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.