Zo sedla Vršič do bivaku IV cez Razor

Už ani neviem koľkýkrát sa túto sezónu vraciame do Slovinska. Tento víkend s nami ide aj sestra, ktorá si spraví výlety v okolí Triglavského národného parku. Dáva nám to výhodu, že môžeme urobiť prechod z miesta A do miesta B, kam po nás príde sestra a nemusíme robiť okruh, len aby sme sa dostali k autu. Trasu po dlhšom plánovaní volíme nasledovnú. Zo sedla Vršič, kde prespíme prvú noc pretraverzujeme popod Prisojnik. Následne vystúpime na Razor, zostúpime na Pogačnikov dom na Kriških podih. Tu si dáme krátku prestávku a cez sedlo popod Križ sa dostaneme do Bivaku IV, kde prespíme. Druhý deň, ak bude energia vyjdeme na Škrlaticu a zostúpime k Aljaževmu domu, kde nás vyzdvihne sestra.

Po príchode do Slovinska parkujeme v sedle Vršič. Nedávno sme spali na Tičarjevov dom na Vršiču, dnes spíme na Poštarskom dome na Vršiču. Je síce ďalej od asfaltovej cesty a treba k nemu stúpať po vlastných zopár minút, ale chata je určite krajšia a pôsobí oveľa príjemnejšie.

Vstávame o 7:00, keďže nás čaká niečo okolo 12 hodín na nohách. V chate si dávame raňajky a o 30 minút neskôr vyrážame. Chodník popod Prisojnik je príjemný. Žiadne prudké stúpania a klesania. Cesta ubieha z môjho pohľadu akosi rýchlo. V jednom mieste musíme klesnúť pomerne strmo dole a vnoriť sa do lesa, čo sa nám nepáči. Bohužiaľ, nemáme na výber. Chodník vedie tadiaľto, aj keď nie je prechodený.

Po zostupe ideme po rovine, respektíve veľmi pomaly naberáme výšku. Nad našimi hlavami sa vypína Prisojnik a niekde v diaľke pred nami je sedlo, do ktorého sa potrebujeme dostať. Chodník sa mi veľmi páči, je zvlnený a sem-tam musíme prekročiť vyschnuté korytá potokov, ktoré sú na jar určite plné vody.

Posledné metre do sedla pod Mali Razor sú pomerne strmé. Treba tam trochu zabrať, ale našťastie, chodník ide mimo suťoviska. Začína fúkať a byť chladno, tak si za skalou dávame krátku prestávku na desiatu a aj sa teplejšie oblečieme.

Kúsok nad nami začína zaistený chodník. Na mape je vyznačený ako ťažšia ferrata, ale viem, že sa tam ide iba exponovaným terénom, miestami sa objaví aj lano. Nemalo by to byť nič hrozné.

Po prestávke vystúpame pár metrov okolo suťoviska a vstupujeme do steny. V stene je príjemná lávka. Ide sa po nej bez problémov, je príjemne široká a ponúka krásna výhľady. V jednom úseku pomerne strmo zostupuje dolu a tak treba ísť veľmi opatrne. Za týmto úsekom je zopár metrov ferraty. Urobili sme zákrutu o 180 stupňov a po inej lávke pokračujeme ďalej. Ide sa dobre a pomaly vystupujeme pod samotný Razor.

Z tejto strany naň nevedie turistický chodník, a tak musíme ešte ísť cca 20 minút až do Sedla Planja. Začína ma hnevať oblačnosť, ktorá sa prevaľuje priamo cez nás, nevidíme skoro nič. Predpovede hlásili, že oblačnosť bude skôr a s ňou by malo spadnúť aj pár kvapiek dažďa.

Zo Sedla Planja sa vyberáme na Razor. Zo začiatku je chodník príjemný, ale je vidieť, že sa to rýchlo zmení. Treba prejsť cez strmé suťovisko. Keď prechádzame okolo jaskyne, začína popŕchať. Pôvodne sa nechceme zastavovať, ale pár metrov nad jaskyňou dážď zosilnie, preto sa vraciame späť. V jaskyni síce kvapká voda, ale oveľa menej ako vonku. Pod pršiplášťom si dávame obed a čakáme, kým sa počasie umúdri.

O 20 minút neskôr je po prehánke, my sme najedení a môžeme pokračovať smerom na Razor. Nad jaskyňou začína strmý úsek v suťovisku. Asi najhorší úsek celého stúpania a celého dňa. Našťastie nie je dlhý. Potom už po skalách prídeme až pod ferratu. Tu nechávame ťažké batohy a ideme na Razor. Na vrchole sme o pár minút.

Výhľady sa menia každou sekundou. Cez nás sa valí oblačnosť. Občas sa však niečo ukáže. Turisti, ktorý nás na suťovisku upozorňovali, že je hore mokro a treba ísť opatrne vystupujú na protiľahlí vrchol Planja.

Zopár minút strávených na Razore nám postačuje, výhľady sa menia s rýchlo sa pohybujúcou oblačnosťou. Je čas na zostup, veď máme pred sebou ešte riadne dlhú štreku. Zostupujeme späť do sedla. Na chatu by to mala byť zhruba hodina. Toľko hovorí slovinský rozcestník. Nám to trvalo o pol hodinu dlhšie.

Na Pogačnikov dom prichádzame krátko po štvrtej. Z môjho pohľadu máme super čas. Stmievať sa začína až okolo deviatej večer. Dávame si tu necelú hodinku prestávku. S priateľkou sme sa dohodli, že najneskôr o piatej musíme vyraziť z chaty. K bivaku je to ešte 2:30. Ak prídeme o 20:00, tak máme ešte kopec času pred zotmením. Viac ma však trápi, či tam bude miesto. Ale v najhoršom prípade budeme spať vonku. Nebude to prvý ani poslednýkrát, čo takto spíme a sme nato dobre vybavení.

Prvé metre za chatou sú pre mňa utrpením. Neviem sa dostať do tempa. Po pár krokoch strmého stúpania musím stáť a lapám po dychu. Počas celého stúpania do sedla to ide takto biedne. Vítam každú rovinu, kde sa ide v pohode a nemám problém s dychom. Tesne pod sedlom je strmí úsek zaistený lanom. Niekde ho treba, niekde nie, ale aspoň uľahčuje výstup.

Zostup zo sedla pod Križom je už lahoda, príjemný chodník, ktorý klesá iba veľmi mierne. Kocháme sa výhľadmi na všetky možné strany a štíty okolo nás. Jediné, čo nás trochu zaskočí je strmé klesanie tesne nad bivakom. Celkom frustrujúce. Bivak vidíme, je pár stoviek metrov od nás, ale chodník je dosť na prd. Strmo klesá, vysoké schody, sem-tam blato. Po celom dni na nohách chcem byť už v bivaku.

V bivaku zisťujeme, že sa sem zmestíme len tak-tak. Poslednú „posteľ“ získa priateľka, ja spím na lavici. Aspoň, že sa dá posunúť trochu od steny a je širšia. Inak by som fakt šiel spať von. Uvaríme si večeru, doplním tekutiny a magnézium, aby sme zajtra vládali.

V noci nespím veľmi dobre, lebo sa na lavici prehadzujem a okrem toho je mi veľmi teplo. Chvíľu som takmer celý von zo spacáku, potom je mi zasa zima a musím sa zapnúť. Vonku by mi bolo lepšie, keďže tam nie je tak teplo, a určite je tam aj väčšie ticho, keďže sa tu furt niekto vrtí. Nabudúce budem múdrejší.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *