Španielski velikáni – výstup pod Teide

Ranné prebúdzanie v kempe bolo príjemné. Nakoľko sme tam boli sami, vychutnávali sme si ničím nerušené zvuky prírody. Dobrú náladu nám zdvojnásobovala aj zvedavosť na rôznorodosť krajiny, ktorá nás počas výstupu na Teide čakala. Najprv sme kráčali po lesnej ceste obklopení vysokými stromami. Občas sa nám pomedzi ne vynorila mohutná sopka Teide. Terén bol premenlivý. Raz sme kráčali takmer po rovinke, inokedy sme zase dychčali do strmého kopca.

Slnko čoraz viac hrialo a telo si častejšie žiadalo tekutiny. A práve s tekutinami bol najväčší problém. Počas celej cesty sme natrafili na jednu studničku, v ktorej však netiekla žiadna voda. Preto sme museli zvoliť šetriaci režim. Ďalším problémom, ktorý sme nakoniec nevzali ako problém bolo obmedzenie vstupu do národného parku. Stredy a piatky medzi 7:00 – 14:00 hod. je návšteva parku zakázaná z dôvodu prebiehajúcej redukcie muflónov so strelnými zbraňami. My sme k varovnej tabuľke došli okolo 10:00 hod., čakať sa nám nechcelo, a tak sme pokračovali ďalej. Našťastie nás nikto za muflónov nepovažoval. 

Pred jedenástou sme sa dostali von z lesa. Štrk pod nohami sa zmenil na väčšie lávové kamene, stromy vymenili rôzne druhy rastlín a kríkov. Krajina pôsobila zrazu vyprahnutejšie. Ale mala svoje osobitné čaro. Pribudlo ďalšie varovanie – zákaz vstupu do vyhradených zón kvôli nebezpečným včelám. Túto výstrahu sme poctivo dodržali a kráčali sme vytýčeným chodníkom (nie je možné zablúdiť). Po pravej strane sme mali možnosť v diaľke sledovať Atlantický oceán.

Nájsť chládok na oddych v takejto krajine bolo hotové umenie. Človek sa nemá pred slnkom veľmi kam skryť. Buď si treba nájsť veľký kameň alebo krík. A treba sa poctivo natierať! Po čase sme zišli z úzkeho chodníka na cestu vhodnú pre autá. Áno, Španieli sú schopní vybudovať príjazdové cesty všade. Kráčalo sa po nej síce dobre, ale začal fúkať silný vietor. Miestami to bol doslova boj kráčať proti nemu.

O 15:00 hod. sme sa dostali na križovatku smer chata Refugio de Altavista, Montaña Blanca. Zdola to vyzeralo už len kúsok na chatu, ale pravda bola iná. Cesta na chatu nám trvala ešte ďalšie dve hodiny. Vietor ešte viac zosilnel, každý ďalší krok bol náročnejší, počet nadávok sa zvýšil. Ale ako vravím, všetko je o hlave. A tak sme o 17:00 konečne zazreli chatu. A tu nastal ďalší problém, ktorí sme si vyrobili sami.

Keď sa chce niekto dostať na vrchol Teide, má dve možnosti. Buď si dopredu zarezervuje permit na výstup, ktorých je však obmedzený počet alebo prespí na chate a na druhý deň skoro ráno vyrazí. Chatu však treba tiež dopredu rezervovať a počet miest je limitovaný na 52 osôb. My sme si ale neprečítali podmienky, aké sú na chate a vyrobili sme si zbytočné problémy s jedlom. Z rakúskych chát sme zvyknutí na teplú stravu. Na chate Refugio de Altavista však kuchyňa nie je v prevádzke. Je tu jeden automat na studené nápoje, druhý na teplé a tretí na sladkosti a snack. Všetko stojí 3 €. Peniaze vám na chate bez problémov rozmenia. K dispozícii je aj kanvica, šporák a riad. Ale keď nemáte z čoho variť, sú vám zbytočné. My sme mali so sebou len trochu suchej stravy a sáčkový čaj. V chate sa nekúri, len v spoločenskej miestnosti je zapnutý malý ohrievač. Spí sa v lágroch, je fajn mať vlastný spacák.

Na druhý deň sme hromadne vstávali okolo pol šiestej. Už v noci bolo počuť ako vonku fúka. Vánok to nebol. Rýchlo sme sa vychystali, všetci sme boli pripravení na odchod. Zabrzdila nás však aktuálna predpoveď počasia vo vstupnej hale. Vietor dosahoval rýchlosť 135 – 140 km/h. Skupinky čakali jedna na druhú, ktorá bude tá odvážnejšia a vyberie sa hore. Štyria ľudia sa pustili do výstupu. Ja som vyšla z chaty, spravila som pár krokov a odfúklo ma späť. Chatár nás varoval, že počas silného vetra je nebezpečné ísť hore, pretože sa ide po úzkom hrebeni. Na jednej strane sme chceli ísť hore, ktovie, kedy bude zase príležitosť skúsiť výstup. Na druhej strane sme zodpovední a neradi sa zahrávame s osudom. Rozhodli sme sa, že ešte počkáme. Vietor sa však neukľudnil, a tak nám nezostávalo nič iné, len zísť dole. Tlačil nás čas, mali sme rezervovaný let do Malagy.

Schádzali sme okolo vrchu Montaña Blanca. Výstup naň však nebol dobrým nápadom kvôli silnému vetru. A tak sme pokračovali dole bez zachádzok. Išlo sa ťažko. Schádzalo sa strmo dole po kameňoch, ktoré sa pod nohami ľahko rozbehli. Navyše ani nižšie vietor neustál. Niečo po 9:00 hod. sme stáli už na asfaltke. K parkovisku, kde sme nechali auto to bola ešte hodinka chôdze. Prišli sme trochu zničení, bez vrcholov, ale za to so silnými zážitkami.

V rámci regenerácie sme sa ubytovali v mestečku Los Abrigos, poprechádzali sme sa na pláži, okúpali v Atlantickom oceáne (ja nie) a na druhý deň sme ráno leteli do Malagy. Aby toho nebolo málo, spôsobili sme si menšie stresy. Na letisko sme prišli pár minút pred odletom. Síce pracovníci letiska vykrikovali niečo po španielsky, ale zachytili sme len slovo „Malala“. Našťastie, ešte včas sme si dali dokopy, že Malala znamená Malaga a do lietadla sme sa dostali.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *