Španielski velikáni – Mulhacén a Alcazaba

Po ľahkých dňoch, kedy sme mali čas na regeneráciu prichádzajú dni, kedy si trochu mákneme. Ráno v kempe v Treveléz prebieha takmer rutinne. Veci, čo nám treba na hory idú do batohov, zbytok vecí ide do auta. Po dohode s vedúcou kempu auto nechávame pri kempe a začíname kráčať za ďalšími zážitkami.

Hrubý plán na nasledujúce tri dni je jednoduchý. Jedným slovom, ideme turistikovať. Dnes chceme prejsť cez hrebeň a dostať sa na druhú stranu na chatu Poqueira vo výške cca 2500 metrov. Zajtra z chaty pôjdeme na Mulhacén a mali by sme sa čo najviac priblížiť ku vrchu Alcazaba. Budeme spať niekde vonku pod hviezdami. Tretí deň výstup na Alcazaba a zostup do Treveléz k autu.

Túra začína veľmi dobre, lebo sme zablúdili už v kempe. Podľa mapy mala byť skratka priamo z kempu, ale nenašli sme ju. Takže treba zísť dole na asfaltku, klesať pár metrov po nej a potom začať stúpať. Ako celý výlet, tak ani dnešný deň sa nezaobišiel bez hľadania. Po cca 30 minútach po asfaltke vchádzame na štrkovú cestu.

Vychutnávame si výhľady na protiľahlý svah. Zároveň pozerám hore našim svahom, kam sa asi treba vyštverať. Bude to ešte veselé. Opúšťame štrkovú cestu a vstupuje na turistický chodník. Poriadne stúpanie začína. Neviem sa rozhodnúť, či bolo lepšie jemné stúpanie štrkovou cestou alebo táto strmina hore. Cestou by sme nachodili isto oveľa viac kilometrov ale bolo to príjemnejšie.

Moju dilemu vyrieši koniec štrkovej cesty, odkiaľ vedie cesta iba rovno hore. S pokročilejšou hodinou je samozrejme teplejšie a teplejšie. Zachraňujú nás mraky, ktoré robia tak očakávaný tieň. Oblačnosť je tesne nad našimi hlavami, a tak ťažko povedať, kam až stúpame.

Postupne sa dostávame až do mrakov a už nevidno nič ani nad nami, ani pod nami. Pohľad do GPS hovorí, že to už nemôže byť na hrebeň ďaleko. Treveléz je vo výške cca 1500 metrov a my sa potrebujeme dostať do 2700, aby sme následne mohli klesnúť do cca 2500 ku chate. 1200 výškových spravíme zhruba na 6 kilometroch dĺžkových.

Značenie chodníka miestami výrazne pokulháva. Opäť si uvedomujem, akú neskutočne kvalitnú prácu odvádzajú značkári na Slovensku. Našťastie vieme, že treba ísť len do kopca a v najhorších chvíľach mi pomáha GPS s mapou v telefóne. Aj s blúdením nám trvalo dostať sa na hrebeň niečo cez 4 hodiny.

Sú tri hodiny poobede a začíname rozmýšľať ako ďalej. Na chatu je to kúsok a budeme tam skoro. Okrem toho musíme klesať, čo nie je najrozumnejšie. Na mape mám ešte jednu chatu vo výške nad 3000 metrov. Je rozdiel, či budeme zajtra stúpať 450 výškových alebo 900. Bohužiaľ, nemám žiadne info, v akom stave je tá druhá chata.

Pokračujeme po štrkovej ceste, čo vedie hrebeňom po najbližšiu križovatku, kde sa musíme rozhodnúť. Blížia sa ku nám dve skupinky domácich. Jedna ide z vrchu a druhá od chaty. Aspoň je koho sa opýtať. Skupina od chaty hovorí, že vyššia chata nie je chata, ale iba bivak, kde sa dá prespať, ale nie je tam ani voda. Teda aspoň to som vydedukoval z ich slabej angličtiny.

Druhú skupinu tvoria anglicky hovoriaci turisti s domácim vodcom. Vodca vie trocha po anglicky, a tak sa dozvedáme to, čo nám povedala predchádzajúca partia. Treba mať výbavu na prespanie, jedlo a vodu. Všetko máme až na tú vodu. Vodca mi ochotne ponúka 1,5 litrovú fľašu nenačatej vody. Je to veľmi pekné gesto, ale to našu situáciu nerieši. Potrebujeme vodu na uvarenie večere, raňajok a ešte na celý zajtrajší deň.
Neostáva nám nič iné ako klesať na chatu Poqueira. Cestou ešte stretáme španielskeho turistu, ktorému ukazujeme správnu cestu, keďže poblúdil. On nám ukáže skratku na chatu, ktorú už máme na dohľad.

Ubytovanie sme nemali rezervované. Mali sme však šťastie, že bolo voľné a ubytovali nás na chate. Na terase sme si uvarili a v chate sa zohrievame dobrým čajom. O desiatej večer je večierka, ale väčšina ľudí ide spať skôr. Každého čaká asi výstup na Mulhacén (3 482m) – najvyšší vrch Španielska na európskom kontinente.

Dnes sme nastúpali zhruba 1300 výškových a prešli cca 10 kilometrov za 6 hodín. Pomerne pohodový deň. Zajtra to bude o čosi ťažšie. Dobrý spánok nám určite padne vhod. Aby sme sa ráno veľmi nezdržiavali, máme objednané aj raňajky.

Ráno vstávame medzi prvými. Spáchame rannú hygienu, dáme si raňajky a začíname kráčať. Všetci idú chodníkom k bivaku. Ja s priateľkou sa vyberáme chodníkom, ktorý vedie priamo strmo hore na Mulhacén falso a rovno na hrebeň. Odtiaľ chceme hrebeňom pokračovať na samotný vrchol Sierra Nevady.

Z počiatku mi nie je jasné, prečo všetci išli tak ako išli. Keď po 30 minútach kráčania stratíme chodník pod nohami, tak mi je to úplne jasné. Neskôr pozerám do mapy, ktorú som kúpil v kempe a zisťujem, že chodník, ktorým sme sa vybrali hore neexistuje. Dorazili sme na štrkovú cestu, ktorá vpravo vedie ku križovatke, kde sme včera rozmýšľali a vľavo ku bivaku, kam smerujú všetci turisti.

Veľmi chcem vystúpiť aj na Mulhacén II, a tak pokračujeme po bývalom chodníku rovno hore. Niekde chodník je, niekde nie je. Tesne pod hrebeňom stretáme turistu, ktorý sa neexistujúcim chodníkom vyberá dole.

Na druhom vrchole si dávame prestávku a dopĺňame energiu. Na skutočný Mulhacén je to vzdušnou čiarou kilometer a výškovo potrebujeme zdolať iba niečo vyše 100 metrov. Zopár turistov sa pri nás zastaví a pýtajú sa, či sú už hore. Prstom ukážeme na neďaleký vrchol.

Mulhacén je pomerne plný ľudí. Každý robí množstvo fotiek, prevažne selfie. Niektorí pomocou videohovoru ukazujú krásne výhľady kamarátom na druhej strane linky. Podarí sa mi obsadiť najvyšší bod na chvíľku pre seba, takže môžem urobiť 360 stupňovú panorámu.

Zdá sa to blízko, ale ku La Alcazaba to máme ešte celkom štreku. Hrebeňom sa ísť nedá, lebo zostup z Mulhacénu nie je úplne bezpečný. Mačky sme nechali v aute a klesať po strmých snehových poliach bez mačiek a cepínu si netrúfame. Budeme to musieť mierne obísť, aj keď nie až tak veľmi ako ide chodník.

Výhľady sú krásne, iba občas nám ich zakryje mrak. Zostúpiť potrebujeme k jednému z plies, ktoré vidieť priamo pod nami. V prašnom a kamenistom teréne prakticky nič nerastie. Zostupujeme mimo chodník a nie sme jediní. Každý si hľadá svoju optimálnu trasu podľa toho, kam sa chce dostať.

Na moje prekvapenie bol zostup dosť pohodový a hlavne rýchly. O dvanástej sme ešte len varili obed na Mulhacéne a o druhej po obede sme už pri plese vo výške zhruba 3 000 metrov. Snažíme sa nájsť chodník smer La Alcazaba, ale márne. Po rovinatej plošine pomedzi plesá sa motajú turisti rôzne. Jasne vyznačený chodník tu ale nie je.

Vyberáme sa smerom odkiaľ vidíme zostupovať turistov z tretieho najvyššieho vrchu Sierra Nevady. Pýtam sa kadiaľ ísť, ale anglicky hovorí iba zopár ľudí. Pri najhornejšom plese mám pocit, že sme prišli do slepej uličky. Zrazu sa hore nad nami na hrebeni objaví skupina štyroch turistov. Nevieme kadiaľ chcú ísť dole, preto so záujmom sledujeme ich trasu.

Turistickú značku sme nevideli asi od momentu, čo sme opustili chatu. Podľa mapy aj GPS by tu mal byť chodník, ale značený je len mužíkmi. Turisti zbehli dole a my sa po ich stopách vydávame hore. Náročný strmý úsek nám dá zabrať. Spočiatku po sypkom štrku, neskôr po veľkých balvanoch prekonávame strmý úsek a dostávame sa na hrebeň. Od jazier nám to trvalo asi 2 hodiny. Vrchol La Alcazaba je už na dohľad a do 30 minút sme hore.
Pokocháme sa výhľadmi a začíname zostupovať. Je pol piatej po obede. Po 9 hodinách na nohách začínam cítiť únavu. Priateľka nechce spať tu hore, a tak zostupujeme nižšie k plesám, kde bola mäkká zem a tráva. Okrem toho tam bola aj tečúca voda, ktorú môžeme použiť na varenie.

Zostup zaberie zhruba 1,5 hodiny. Najvyšší čas si vyzuť topánky, sadnúť si na karimatku a dobre sa natiahnuť. Po oddychu si varíme večeru vo variči a ukladáme sa spať. Ťažko sa mi zaspáva, keďže slnko svieti odhadom do 22:30. V noci sa párkrát zobudím a vychutnávam si pohľad na hviezdnu oblohu.

Počas dňa sme nastúpali zhruba 1 500 metrov, klesli 1 000 a prešli odhadom 10 km. Celé nám to trvalo asi 10, 5 hodiny. Celkom som prekvapený, ako ma táto túra zmohla.
Ráno prebieha tradične. Z večere nám ostala kaša, ktorú zohrejeme, uvarím čaj a začíname zostupovať. Očakávam, že o pár hodín sme v dedinke Treveléz. Veď stačí klesnúť cca 1500 výškových, čo nemôže byť problém. Veľa vecí sme z batohov pojedli a ideme takmer naľahko.

Prvé metre zostupu sú nádherné. Počasie je ukážkové, nie je teplo, máme chodník, počujeme horskú bystrinu. Neskôr zostupujeme popri krásnom vodopáde. Čo viac si človek na túre môže priať? Podľa mňa nič. Neskôr sa to začína mierne kaziť. Pršať nám neprší, ale slnko neskutočne pečie na hlavu. Ideme vyprahnutou krajinou, kde sa nie je kam pred slnkom skryť. A nekonečné klesanie ma prestáva baviť. Najhoršie na celom klesaní je, že sa striedajú rovné úseky, kde klesnete asi 2 cm na kilometri. S úsekmi, kde na 3 metroch dĺžkových klesnete 15 výškových. ?

Čakám, že každú chvíľu už uvidím Treveléz, ale stále nič. Keď ho už konečne zbadám, chodník začína zostupovať smerom od dediny. Ide ma šľak trafiť. Sme tretí deň na nohách a ja začínam cítiť chodidlá a celý zostup ma prestáva baviť. Odchádza mi hlava a zvyšok zostupu šomrem ako stará baba.

Celý zostup sme zvládli asi za 4 hodiny. V Treveléz sme vbehli do prvej krčmy, čo bola otvorená. Dostal som do seba trochu cukru, schladili sme sa. Čašníčka na mne musela vidieť, aký som zničený, tak nám priniesla aj čosi najesť. Bola to pomerne slušná porcia. Dokráčať do auta už nebol problém.

Následne som si povedal, že si zaslúžime pekné miesto na oddych. Našli sme si pekný hotel nad Granadou, kde sme plánovali stráviť dve noci. Pre mňa bol veľkým lákadlom bazén. Už som sa videl ako sa vyvalím do bazéna, do ruky pohár sangrie a budem s úsmevom na tvári čakať, kým pôjdem spať.

Voda v bazéne bola tak studená, že som tam nevliezol a to popritom nepotrebujem teplú vodu ako vo vani. Ale sangriu robili veľmi dobrú. S priateľkou sme vypili niekoľko pohárov na terase s výhľadom na Granadu. Dúfam, že najbližší deň – dva si dáme oddych, nech sa trochu zregenerujeme. Okrem toho potrebujeme ísť do mesta a začať sa pozerať po suveníroch, ktoré zoberieme domov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *