Ostrý Roháč – symbol západných tatier

Na víkend hlásia pre Rakúsko a Alpy celkovo zlú predpoveď počasia. Dosť ma to mrzí, pretože o pár dní sa chystáme do Tirolska a chceme zdolať Similaun (3 606 m), ale predovšetkým Wildspitze (3 770m), ktorý je druhým najvyšším vrchom u našich juhozápadných susedov. Aklimatizácia vo vyšších kopcoch by nám určite prospela. Aby sme sa aspoň trochu rozchodili ideme s frajerkou do Roháčov. V ideálnom počasí by som chcel dať celý hrebeň od Volovca až po Baníkov. Podľa predpovede na víkend to skôr vyzerá iba na Ostrý Roháč a Plačlivé.

V piatok ideme do práce zbalení a pripravení do Álp. Veríme, že sa predpoveď zlepší. Bohužiaľ, viera nám nepomohla. Volíme Roháče ako náhradný plán. Cez zľavový portál kúpim kupón na ubytko, po práci idem s autom do servisu na pravidelnú prehliadku a okolo 18-tej vyrážame z BA smer Západné Tatry. Je víkend tesne pred začiatkom prázdnin a D1 smer Trnava je úplne upchatá, preto ideme cez Záhorie. Po príchode do Oravského Bieleho Potoka si dáme pohár vína a ideme spať. V sobotu po obede sa má počasie výrazne zhoršiť, preto treba vyraziť veľmi skoro.

Budík zvoní o 5:15 ráno. Oblečieme sa, spáchame rannú hygienu a vyrážame smer Zverovka. Pár minút po šiestej odchádzame od auta a začíname odkrajovať prvé metre našej túry. Som príjemne prekvapený, že žiadny „výpalník“ od nás nechcel parkovné. Asfaltka na Tatliakovu chatu je peklo ako vždy. Je mi jedno, či idem na túru alebo z túry, neznášam tento úsek. Ubehla zhruba hodina a je čas si dať pri Tatliakovom plese v altánku malé raňajky. Počas raňajok Lucke ukazujem kadiaľ asi pôjdeme a ako sa jednotlivé kopce volajú. Nech má predstavu čo nás asi čaká.

Do sedla Rákoň vybehneme ani neviem ako. Skrátka to bolo veľmi rýchle. Hore už na nás svietia prvé slnečné lúče. Najvyšší čas sa natrieť opaľovacím krémom a prezliecť sa. Sme tu úplne sami a môžeme si plne vychutnať čaro a krásu tohto miesta. Na Rákoni sa ani nezastavujeme a pokračujeme ďalej. O malú chvíľku sme na Volovci. Je tu priveľa ľudí, a tak kráčame ďalej. Kúsok pod Volovcom si dáme prestávku a kocháme sa pohľadom na Ostrý Roháč. Skutočne impozantný kopec.

Pamätám si ako malý chlapec, mal som možno 10 rokov, keď som stál s tatinom na Volovci, na mojej prvej dvojtisícke a plakal som. Nie od radosti, že som tak vysoko, ale od sklamania, že nejdeme na Ostrý Roháč. Samozrejme, ako som rástol, dostal som sa s tatinom nielen na tento vrchol, ale aj na mnoho iných kopcov, a to nielen v Západných Tatrách.

Po prestávke pokračujeme smerom do Jamnického sedla a odtiaľ strminou a reťazami na vrchol. Zatiaľ je počasie aj viditeľnosť dobrá, preto mám možnosť ukázať priateľke všetky kopce, ktoré poznám. Nad Tatrami sa už zbiehajú mraky a pomaly sa presúvajú nad Západné Tatry. Už je takmer isté, že celý hrebeň neprejdeme, tak ako som plánoval a v Smutnom sedle pôjdeme dole. Ešte musíme prejsť cez Plačlivé, aby sme mohli zostupovať. Pomaly sa poberáme dole a pokračujeme hrebeňom. Neskutočne si užívam exponované miesta, kde už nie je možné normálne kráčať, ale je potrebné si pomôcť rukami. Veľmi ma to baví a aj toto je jeden z dôvodov, prečo chodím málo po holiach typu Veľká Fatra.

Asi pred dvoma mesiacmi sme boli na Plačlivom. Vtedy sme išli zo Žiarskej chaty a pred Žiarskym sedlom sme sa brodili v snehu, miestami takmer po pás. Zapadnúť po kolená bol úplný štandard. Dnes tu už po snehu nie je ani stopa. Máme dobrý čas, postup mrakov ku nám sa spomalil, tak si môžeme v kľude oddýchnuť. Väčšiu prestávku si dávame na zelenej tráve pár metrov nad Smutným sedlom. Pred zostupom ešte skontrolujem oblohu a zamýšľam sa, či pokračovať hrebeňom alebo nie. Je krátko po 12-tej hodine a času na dokončenie hrebeňovky máme dosť. Rozhodnem sa však ísť radšej dole. Jednak kvôli predpovedi, v ktorej hlásili dážď na poobedie. Druhým faktom je, že ma pri klesaní neskutočne tlačia prsty na nohách. Chcem byť dole čo najskôr a zbytočne si nepredlžovať utrpenie. Zo Smutného sedla zostupujeme pomerne rýchlo, aj keď moja chôdza je stále pomalšia a pomalšia.

Nechápem, čo sa deje, veď v týchto topánkach mám toho nachodeného viac než dosť. Tesne nad odbočkou k Roháčskym vodopádom si sadám na kameň, vychutnávam si pohľad na Ostrý Roháč a zároveň vyzúvam topánky. Kontrolujem si nohy. Mám otlačený priehlavok a dlhé nechty na nohách. Na nožíku nemám nožničky. Nezostáva mi teda nič iné, musím zbehnúť dole v takomto stave. Už to nie je ďaleko.

Po príchode na Tatliakovu chatu si dávame dlhšiu pauzu. Vychutnávame si krásu tohto miesta, hoci je plné ľudí. Keďže sľúbený dážď a mraky neprichádzajú, nemáme sa veľmi kam ponáhľať. Máme možnosť si vychutnať pohľady na okolité kopce, predovšetkým Ostrý Roháč a Plačlivé, kde sme pred pár hodinami boli.

Na zostup po asfaltke sa vždy najmenej teším. Trvalo nám to o čosi dlhšie ako ráno cesta hore, ale neponáhľali sme sa. Z Tatliačky by bolo fajn sa spustiť dole na kolobežke, tak, ako to je na Žiarskej chate. Myslím si, že by to bola veľmi zaujímavá možnosť ako sa dostať dole rýchlo a pohodlne. Túra na Ostrý Roháč a Plačlivé je veľmi interesantná a hoci som ju prešiel už niekoľkokrát, vždy sa sem veľmi rád vrátim. Poskytuje krásne výhľady na všetky svetové strany. A hlavne preto, že to nie je klasický chodecký terén, má pre mňa neskutočné čaro. V budúcnosti sa do Západných Tatier rád vrátim.

2 komentáre k “Ostrý Roháč – symbol západných tatier”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *