Mala Mojstrovka ferratou zo sedla Vršič

Po túre na Jalovec sme mali naplánovaný výstup na Malu Mojstrovku. Ráno v chate Tičarjev dom na Vršicu sa nevyvíjalo úplne podľa našich predstáv. Pôvodne sme mali vyraziť z chaty skôr, ale nečakané okolnosti nás zabrzdili. Ranné varenie kaše nebolo najlepšie rozhodnutie. Nám sa ju podarilo celú vyliať a čas, ktorý sme ušetrili skorším vstávaním sme minuli na upratovanie a ďalšie varenie.

Počasie nám síce sobotňajší výstup na Jalovec znemožnilo, ale Malu Mojstrovku sme si užili do sýtosti. Podľa predpovede malo poobede padnúť pár kvapiek, ale podľa našich výpočtov sme mali v tom čase už zostupovať.

Náš výstup sme začínali v sedle Vršic. Na vrchol je to odtiaľ podľa smerovníka 2:30 hod., z čoho cca 45 minút je nástup k samotnej ferrate. Klasifikácia ferraty je C. Musím ešte podotknúť, že v Slovinsku je ferrata vyznačená výkričníkom umiestneným v trojuholníku. Niektorých ľudí to zmiatlo a boli prekvapení, že na vrchol vedie zaistená cesta.

Nástup k ferrate nie je nič náročné. Najprv nás čaká prudšie polhodinové stúpanie, potom už len rovinka. Som zvedavá na ferratu. Myslím si, že Mala Mojstrovka je vhodnou ferratou vzhľadom na to, že sme dávno na žiadnej neboli.

Ako sme došli pod ferratu, jedna skupinka sa pripravovala na výstup. Krátko na to sa pripojila ďalšia dvojica a za nimi ďalšia skupina. Celkom sa nás nazbieralo. Teraz sa už tomu vôbec nečudujem. Mala Mojstrovka je naozaj pekná, ľahko zdolateľná ferrata.

„Céčková“ ferrata bola na niektorých častiach tak jednoduchá, že nás niekedy prepínanie karabín skôr brzdilo. Isté úseky sa dali bezpečne prejsť aj bez istenia. Ale, opatrnosť je na prvom mieste!

Celý čas sme sa kochali krásnymi výhľadmi. Pekne sme si mohli obzrieť náš okruh na včerajší takmer Jalovec. Napriek tomu, že sa nás na začiatku zišlo viac skupiniek, nebol žiadny problém. Na ferrate sme sa rozišli a tak sme si mohli výstup na vrchol vychutnať každý vlastným tempom.

Na vrchole sme nepobudli dlho. Začínal fúkať chladný vietor a mali sme na pamäti aj možný dážď. Obzreli sme si ešte Veliku Mojstrovku stojacu obďaleč, ale na tú, žiaľ, tentokrát nejdeme. Začali sme teda zostupovať dole. Prvé výškové metre sme klesali raz suťou, raz po kameňoch. Potom sme sa napojili na hrebeň. Po ňom sa klesá jednoduchšie, než by sme sa šmýkali na suťovisku. Slovinské kopce sú naozaj zaujímavé a pekné, ale tá suť je niekedy hotová katastrofa.

Po chodníku vedúcom cez hrebeň, ktorý je označený len kamennými mužíkmi nasleduje ďalší strmý zostup suťoviskom. Už jej mám celkom aj dosť. My sme schádzali opatrnejšie, ale niektorí turisti prepletali rýchlo nohami a za krátky čas zbehli cez suťovisko dole. Toto sa raz musím naučiť aj ja. :)

Posledné metre viedli cez lesík. Už nám začalo trochu aj pršať. Ale to nám už bolo jedno. Čochvíľa sme boli na parkovisku pri aute. Celý okruh sme zvládli za 5 hodín.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *