Cesta za 4tisícovým snom – výstup na chatu

Už minulý rok sme s priateľkou plánovali výstup na nejakú alpskú štvortisícovku. Keďže sme ešte ani jeden z nás na žiadnej neboli, hľadali sme niečo pomerne nenáročné, no s možnosťou vyjsť na čo najviac kopcov a samozrejme, aj čo najvyšších. Nie sme žiadni lezci, sme len klasickí “pešiaci”, a tak sme hľadali niečo, čo je v podstate len chodenie po ľadovci. Tím, čo sa v Alpách vyznajú, musí byť jasné, že rozhodnutie padlo na masív Monte Rosy na taliansko-švajčiarskych hraniciach.

Pred odchodom sme však museli vyriešiť jeden závažný problém. Boli sme len dvaja a nevedeli sme nájsť parťákov. Našťastie sa ku nám pridali kamoši, s ktorými sme minulý rok zdolali rakúsky Wildspitze. Po dotiahnutí detailov výletu sme už len čakali, kým príde deň D.

V sobotu 9.9. vyrážame skoro ráno z Bratislavy smer Taliansko. Prakticky len s minimálnymi zastávkami ideme rovnou čiarou až do Verony. Poprechádzame sa pár hodín starým mestom, aby sme nesedeli celý deň v aute a ešte v ten deň pokračujeme ďalej. Dnešným cieľom je dostať sa do údolia Aosty a tam niekde pohodlne prespať. V dedinke Point-Saint-Martin nachádzame lacné ubytovanie a tu sa zložíme na noc.

Nedeľné ráno sa nesie v znamení balenia do hôr. Už máme pred sebou iba necelú hodinku v aute do dedinky Staffal, odkiaľ začneme stúpať za naším štvortisícovým snom. Po ceste sa ešte zastavíme v obchode, kde si Vlado s Renčou kúpia posledné zásoby. Na parkovisku už len doladíme obsahy batohov a začneme stúpať.

Dnešným cieľom je nastúpať necelých tisíc výškových metrov na Orestes Hütte (2 600 m), kde strávime noc. Vieme, že je chata zatvorená a budeme spať vo Winterraume. Hoci ešte neskončila prvá polovica septembra, väčšina chát je už pozatváraná kvôli blížiacej sa zime. Mali sme aj celkom problém zistiť, dokedy bude chata Gnifetti otvorená, ktorá mala byť naším základným táborom. Nevedeli nám presne povedať, kedy ju zatvoria.

Prvá polovica výstupu ide popod lanovku až ku chate Gabiet. Chodník vedie nezáživným lesom a iba okrem prudšieho začiatku stúpa veľmi pozvoľne. Na konci údolia však príde zhruba 30 minútové strmé stúpanie, ktoré končí takmer až na chate Gabiet.

Lanovky síce premávajú, ale chata je už zatvorená a turistov stretávame len veľmi sporadicky. Využijeme aspoň terasu chaty na obed. Vytiahneme čosi z našich zásob, aby sme sa posilnili a vládali ísť ďalej. V tomto momente máme za sebou zhruba 2/3 dnešného výstupu. Už nás čaká len 300 výškových metrov, z ktorých väčšinu nastúpame tesne pod chatou Orestes.

Na chate sa usilovne pracuje. Zo zadnej strany ju zatepľujú. Winterraum má pomerne zvláštne rozloženie miestnosti. V kuchynke je piecka, kde sa dá kúriť, vedľa nej je miestnosť s rôznymi rárohami a posledná miestnosť je určená na spanie. Viete si predstaviť, že keď sa v kuchyni kúri, tak poslednú miestnosť je prakticky nemožné vyhriať.

Máme v pláne spať aj na najvyššie položenej chate v Alpách Margaritha vo výške 4 554 metrov. Chata je v tomto čase zatvorená, tak máme aj spacáky a všetku potrebnú výstroj na spanie v bojových podmienkach. Winterraum nás teda nemôže zaskočiť.

Nasledujúce ráno pokračujeme do nášho base campu – Chata Gnifetti (3 647 m. n m. ). Dnes nás čaká o pár výškových metrov viacej a hlavne vo výrazne vyššej výške. Počasie nám predovšetkým vychádza a pevne verím, že vydrží aj nasledujúce dni. V rámci mini aklimatizácie si ešte vystúpame na Alta Luce (3 184 m. n m.), odkiaľ je krásny výhľad na hrebeň a do vzdialeného okolia.

Za pomoci domáceho turistu sme schopní v diaľke identifikovať Mont Blanc či Gran Paradiso. Bohužiaľ, vrcholy, na ktoré máme namierené sú skryté v oblakoch. V tomto momente máme polovicu výškových metrov za sebou a sme všetci ešte plní energie. Predpokladám, že doraziť to na chatu bude pohoda.

Nie vždy je to také jednoduché, aj keď sa to tak javí. Po miernom klesaní sme sa napojili na chodník, ktorý vedie popri chate Mantova až ku chate Gnifetti. Začíname stúpať po veľkých kameňoch a mám pocit, že všetkým sa ide lepšie ako mne. Najviac ma asi ubíja, že chatu Mantova vidím priamo pred sebou, ale veľmi pomaly sa ku nej približujem. Postupne je chodník strmší a strmší. S nastúpanou výškou sa ťažšie dýcha a potrebujem väčšie prestávky.

Konečne sme na chate Mantova (3 498 m. n m. ). Podľa očakávanie je všetko pozatvárané. Iba zo zvedavosti hľadám Winterraum, nech viem ako vyzerá, ale akosi sa neviem doňho dostať. Buď je pri smradľavých toaletách, alebo nechápem, kam mi ukazujú šípky. Doteraz som šiel v kraťasoch, ale už je najvyšší čas sa obliecť. Ono by bolo aj tu teplo, keby nebolo hmly.

Po krátkej prestávke, ktorú sme využili na prezlečenie a doplnenie energie pokračujeme ďalej. Už to nemáme ďaleko. 150 výškových metrov musí byť otázka pár minút chôdze. Určite aj je niekde v Karpatoch a naľahko. Ja ich idem v plnej poľnej takmer hodinu. Všetci sú o poznanie rýchlejší ako ja. Napriek tomu, že ideme po ľadovci, nie sme naviazaní. Chodník je vyšliapaný ako diaľnica. Drobný zádrheľ nastáva pár metrov pod chatou.

K chate je to asi tak 10 dĺžkových metrov, ale asi 20 výškových. Je tu niečo, čo by som nazval ferratou, ale miesto oceľového lana je tu obyčajné hrubé lano s priemerom niekoľko centimetrov. Ferrata sama o sebe problém nie je, ale trhlina, ktorá je medzi ľadovcom a skalou áno. Predpokladám, že začiatkom sezóny, keď v zime napadne sneh, to tu vyzerá inak, ale teraz rozmýšľam ako sa dostať ku ferrate.

Všetci s tým mierne bojujeme, ale nakoniec sa nám to darí a úspešne prichádzame na chatu. Noc na chate stojí 50 € na osobu. V cene sú aj raňajky. Za výdatnú večeru sa pripláca ďalších 20 €. Po večeri začneme detailnejšie plánovať jednotlivé dni. Chceme tu stráviť niekoľko nocí, aby sme sa dobre aklimatizovali, vyliezli pár kopcov a boli pripravení spať na chate Margarita. Ja verím, že ako posledný vrchol dáme aj Dufourspitze (4 634 m. n m.), ktorý je najvyšší vrch Švajčiarska.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *