Cesta za 4tisícovým snom – tri dni v chujave

Nasledujúce ráno sa budíme podľa plánu. Na môj vkus trochu neskoro, keďže je 6 hodín. Ale aj ostatní ľudia, čo plánujú ísť hore vstávajú rovnako. Čas sme si dohodli včera večer spoločne, aby sme mali všetci teplé raňajky.

Ráno zisťujeme zlú správu. Vladovi je pomerne zle, a tak dnes nikam nejde. Necíti sa na to. Z mojej strany úplne pochopiteľné. Teraz je otázka, či mu to rýchlo prejde a bude môcť ďalší deň pokračovať alebo sa to zhorší. S priateľkou rozmýšľame, čo teraz spraviť. Dvaja hore ísť nie je veľmi múdre. Renča sa pridať nechce, lebo treba dávať pozor na pacienta.

S priateľkou ešte chvíľku rozmýšľame čo spraviť, ale nakoniec ostávame na chate čakať ako sa situácia vyvinie. Veríme, že sa Vlado dá rýchlo dokopy a zajtra bude schopný ísť hore. Škoda toho, lebo je pomerne pekné počasie, podľa mňa vhodné na výstup.

Deň na chate sa pomerne vlečie. Nie je do čoho pichnúť. Porobíme zopár fotiek okolia, postavíme si malého snehuliaka z trochy snehu, ktorý je nad chatou a čakáme na ďalší deň. Vyhliadky však nie sú zrovna ideálne. Vladov stav sa nelepší a predpoveď počasia sa horší. Sme veľmi zvedaví, čo nakoniec spravíme.
Som na chate iba pár hodín, ale asi začínam chápať ako sa cítia horolezci, keď čakajú napríklad v tábore číslo 3 pod nejakým kopcom a čakajú na počasie. Poviem vám, nechcel by som takto stráviť týždeň. Nedávno sme boli s priateľkou v kine Vábenie výšok od Paľa Barabáša a tam expedícia čakala na počasie niekoľko týždňov. Asi by som si od nudy za ten čas odhryzol hlavu od tela. Zdôrazňujem, že tu nie som ešte ani deň a som na chate s wifi nie v stane.

K večeru to vyzerá tak, že pacient bude schopný ísť aspoň dole, čo je pozitívna správa. Renča s ním zostúpi na chatu Orestes. Ja s Luckou sa nechceme vzdať nášho sna, preto sa pokúsime vo dvojici vyjsť aspoň na Piramide Vincent (4 215 m. n m.). Vrchol je prakticky nad našimi hlavami a stačí naň pekným chodníkom v ľadovci vystúpiť.

V noci sa budím na veľmi silný vietor a mám pocit, že z výstupu nebude nič. Ráno napriek tomu vstávame ako sme boli dohodnutí. Spolu s ostatnými dáme raňajky a postupne sa začíname pripravovať na výstup. Všetci sa pomaly pripravujú, ale nikomu sa veľmi nechce do toho silného vetra. Nakoniec ale všetci postupne vyrazíme.

S Luckou vstupujeme na ľadovec druhou stranou, kde je prístup oveľa lepší, ale po ľadovci sa ide cez trhliny. Niektoré sú vidieť dobre, niektoré horšie a som si istý, že o mnohých sme ani nevedeli. Po pár minútach chôdze sa pripojíme na chodník, ktorý sa tiahne zdola. Trhlinový úsek máme za sebou a verím, že už nám to pôjde dobre.

Stretávame jednu ženu, ktorú poznáme z chaty. Odpojila sa od ostatných a zostupuje dole. Podľa jej slov tam veľmi fúka a nezdá sa jej rozumné ísť hore. My to zatiaľ nemáme chuť vzdať, aj keď je vietor dosť nepríjemný. Ideme skúsiť pokiaľ nás to pustí, aj keď nie som veľký optimista v tejto chvíli.

Na dohľad za nami idú dvaja Španieli, ktorí taktiež bojujú so silným vetrom. Chvíľami sa vietor do nás oprie tak, že musíme zaseknúť cepín do ľadovca a prikrčiť sa. O seba sa ani tak nebojím ako o Lucku. Musel by fúkať riadny vetrisko, aby pohol mojím guľatým bruchom. Na druhej strane, ak bude nárazový vietor len o čosi silnejší, priateľka bude lietať vo vetre ako šarkan. Ešteže ju mám uviazanú na lane.

Napriek vetru postupujeme vyššie. Španielski chlapi nás predbiehajú. Predsa len, im sa s vetrom bojuje o čosi ľahšie. Odhadom sme niekde okolo 3 900 metrov, keď v strmom svahu musíme prejsť úzkym chodníkom pomedzi trhliny. Za pekného počasie jednoduché miesto, z ktorého budú super fotky. V tomto vetre to až taká pohoda nie je. Pri niektorých nárazoch sa priateľka musí poriadne prikrčiť a zaseknúť cepín, aby ostala na mieste. Pomaly doberám lano a približujem sa k nej, aby som ju pridržal. Španiel, ktorý viedol dvojicu v tomto vetre padá na kolená. Každý tu bojujeme svoju vlastnú bitvu.

Na Lucke vidím, že je mimo svoju komfortnú zónu. Prehodíme pár slov a je jasne rozhodnuté, že neideme ďalej a otáčame to. Pomaly sa dostaneme ďalej od trhlín a začíname zostupovať. Zostup je pomerne jednoduchý a o poznanie ľahší ako výstup. V jednom mieste sa divím, akým strmým úsekom sme išli hore.

K chate už nejdeme úsekom plnom trhlín. Klesneme o trochu nižšie a pripojíme sa na chodník, ktorým sme predvčerom vystupovali do nášho base camp-u. Nechce sa mi opäť preliezať z ľadovca na skalu, lebo je to fakt blbý úsek, ale je to asi lepšie ako ísť cez tie trhliny. Keď prichádzame k stene, vidíme ako Vlado s Renčou zostupujú. Dostať sa dole k ľadovcu nie je problém, horšie je to prejsť na ľadovec a na chodník, ktorým budú zostupovať.

Pomôžem im trochu lanom, aby mali istotu, aj keď v skutočnosti je to skôr o pocite ako o reálnej bezpečnosti. Ja mám pevný štand a nikam nepadnem, ale oni sa iba držia slučiek, ktoré som na lane urobil. Sedáky, bohužiaľ na sebe nemajú.

S Luckou sme sa dohodli, že ešte počkáme jednu noc. Vyhliadky na počasie nie sú úplne najlepšie, ale nechceme to vzdať len tak. Predsa len zo Slovenska to nie je najbližšie a nemôžeme sa sem vrátiť hociktorý víkend.

Predstava ďalšieho dňa na chate ma celkom straší. Neviem si predstaviť ako to zvládneme. Ale trochu spíme, trochu hráme karty, niečo si uvaríme, ideme na horúcu čokoládu a toto robíme asi miliónkrát dookola a je tu večer a môžeme ísť spať. Fakt, že príšerný deň.

Nasledujúce ráno vstávame skoro. Vietor v noci je horší ako zlý, nemám pocit, že by sa to zlepšilo. Večer sme ešte konzultovali počasie s ďalšími „obyvateľmi“ chaty, ale podľa všetkých možných zdrojov je predpoveď zlá alebo katastrofálna. V noci sa zázrak nestal, a tak ideme rovno dole.

Po raňajkách si pobalíme takmer všetko, čo sme si vyniesli hore a poďme zrýchleným krokom dole. Nechce sa mi zostupovať tou hlúpou ferratou a prestupovať zo skaly na ľadovec. Preto ideme od chaty na ľadovec druhou stranou. Pred trhlinami odbočíme dole z kopca a chvíľku pôjdeme mimo chodník. Pripojíme sa na zostupovú cestu. Lucka z toho nie je nadšená, ale myslím, že je to najlepšia cesta.

Ani nevieme ako a sme na chate Mantova o 150 výškových metrov nižšie. Odviažeme lano, zhodíme sedáky, lano a svižným krokom pokračujeme dole. Rezkým tempom nám to ubieha pomerne rýchlo. Mal som mierne obavy zo skalnatého úseku pod dolnou chatou, ale prešli sme ho rýchlo a nebol taký náročný, aký som ho čakal. O pár minút už vidíme Orestes Hütte, kde spali parťáci. Píšem im SMS, že sa stretneme na jednej križovatke. Ak sa tam nedostavia, kým tam prídeme, ideme ďalej bez nich a počkáme sa niekde dole.

Na križovatku to nestíhajú tak rýchlo ako my, takže pokračujeme nižšie. Stretávame sa až na chate Gabiet. Odtiaľto je to niečo vyše 500 výškových na parkovisko k autu. Prejdeme prvé strmé klesanie, keď nás chytí slabý dážď. Už nám to je jedno, lebo sme všetci v poriadku po kope a kúsok od auta.

Ku koncu zostupu už na mňa dolieha mierna únava. A idem pomalšie oproti ostatným. Dnes sme zbehli 2 000 výškových za niečo málo cez 4 hodiny. Som celkom rád, že to máme za sebou a čaká nás pár dní oddychu. Je štvrtok a Vlado s Renčou sa vracajú domov v sobotu večer. Takže máme čas ešte niečo vymyslieť. Kopce do úvahy neprichádzajú.

Ideme k jazeru Como severne od Milána. Určite ho môžem vrelo odporučiť. Našli sme tu ubytovanie na 2 noci v malebnej dedinke. V piatok si pozrieme dedinku Bellagio, ktorá je skutočne pekná a romantická. Úzke staré uličky majú obrovské čaro. Strávili sme tu pár hodín motaním sa dedinkou na brehu jazera. Už samotná cesta autobusom po úzkych a krivých cestách tam a späť bol pre mňa zážitok.

V sobotu ráno si pobalíme veci a ideme smer Miláno. Pozrieme si narýchlo mesto, tých zopár vecí, čo tam stojí za návštevu. S kamošmi sa poobede rozlúčime. Oni idú Flixbusom do Bratislavy, respektíve Prahy a ja s Luckou začíname plánovať, čo s druhým týždňom dovolenky.

Počasie je všelijaké a tak sa rozhodneme nasledujúcich pár dní prečkať v hoteli v dedine Vens, vysoko nad údolím. Prvý deň volíme výlet autom do francúzskeho lyžiarskeho strediska Val-d’Isère a jeho horskú cestu na Col de l’Iseran (2 764 m. n m.). Je to najvyšší horský priesmyk dostupný autom.

Nasledujúci deň sa počasie umúdrilo a vyberáme sa do Zermattu, kde strávime zvyšok dovolenky. Cez horský priechod St. Bernard sa vyberáme do Švajčiarska, kde sa ubytujeme v dedinke Täsch, tesne pod Zermattom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *